v rodine podobné "problémy" ako si mala Ty so svojím dievčatkom, ale verím, že to budeme zvládať... Držím palce, Janette, aby sa Tebe aj dcérke darilo ďalej... Tak budem držať palce aj svojim novým vnučkám, ktoré sú "supernejšie" každým novým dňom...
Moj brat ma tiez vsetky dys... a ked bol prvacik, "pani ucitelka", ktora si riesila rodinne problemy ho pred spoluziakmi nenazvala inak ako debilom :( Bohuzial ani apel na riaditela nepomohol a pani ucitelku sa zo skoly odstranit nepodarilo, hoci staznosti boli aj od inych rodicov. Brat ma vsak smolu este aj v tom, ze moja mama si to "ulahcila" tym, ze vyhlasila, ze on iny nebude a skoda sa s nim trapit. Takze brat je uplne pasivny a nema ziadnu snahu. Mozno ak by ucitelia mali k tymto detom iny pristup a boli by napomocni aj rodicom (ti predsa len nemaju pedagogicke vzdelanie a casto nevedia ani len sa ucit s dietatom, ktore taki problem nema), mozno by sa tieto deti omnoho lepsie integrovali a mali by mensie problemy. Len toho sa asi tak skoro nedockame, kedze oproti inym tento problem nie az taky dolezity...
mam doma teraz uz siestaka, ktory je dysgrafik, dysortografik a ma poruchu ADHD, takze presne viem o com pises ... My sme na to prisli na konci prvej triedy , na doporucenie pani ucitelky sme sli do ped. psych. poradne, kde ho zdiagnostikovali, dali nam potvrdenie pre skolu , ale prilis sme si nepomohli. Ako zrejme naivna matka som si myslela, ze staci napisat ziadost na vedenie skoly , odovzdat prislusne potvrdenie z PPP a vec je vybavena, dieta bude mat integrovany pristup a mame po starostiach ... hla, kolka naivita z mojej strany :) Syn nemal byt znamkovany za pisomny prejav a mal byt skusany prevazne ustne, kedze mal tuto diagnozu, ale niektore pani ucitelky mu davali zle znamky za upravu zositov, za to, ze nevedeli precitat po nom pisomkuy a podobne, na rodicovskom zdruzeni som sa na to pytala , ako je to mozne, ved je predsa integrovany, tak mi bolo doporucene " obehnut" si vsetky ucitelky a pripomenut im, ako to je s mojim synom ... takze, ja pracujuci rodic, som postupne ponavstevovala pani ucitelky v kabinetoch a vysvetlila im, akuze to ma moj syn poruchu a ako by mali k nemu pristupovat... na moju otazku, ci nemavaju pedagogicke rady, kde si odovzdavaju poznatky o ziakoch , som sa dozvedela, ze tam sa riesia ine veci a je to v mojom zaujme, tak mam byt rada, ze som rada .... vsetko je o ludoch ! Ja uznavam, ze za tie platy sa ucitelia asi nebudu " trhat" ale minimalne trochu snahy aj z ich strany by som ako neinformovany rodic, (mimochodom mam stredne pedagogicke vzdelanie tiez , ale nepracujem v tomto odbore) privitala aj ja ...
myslím, že problém je hlavne, keď má niekto hotový názor bez toho aby bol otvorený ho korigovať. To bol podľa mňa problém pani učiteľky, proste si dieťa "zaradila" ako lenivé lebo toto a tamto, a navyše, je pravdou, že stále pretrváva medzi pedagógmi pocit, že sa tými diagnózami deťom len uľahčuje - zbytočne - a že stačí pár po prstoch a hneď budú lepšie pracovať. Nie je výnimkou situácia ža rodičia musia dieťa preložiť do školy, kde sú ochotní jeho odlišnosti akceptovať a pracovať s nimi dnes už podľa pokynov ministerstva- je to asi o "firemnej kultúre" danej školy, či to vedenie vyžaduje a dohliada, alebo nie. Rodič, korý sa dve hodiny denne doma s dieťaťom trápi, už ozaj nemusí mať silu riešiť či može ísť do poradne aj bez doporučenia školy. Cez to sito stále prepadáva dosť detí, ja som šokovaná zistila po 4 rokoch, že spolužiak mojho syna z prvého ročníka nemá urobenú psychodiagnostiku, hoci bol nedonosený, nebolo isté či vôbec bude chodiť a bol dlhodobo sledovaný u neuorológa. Prvú triedu musel kvôli veľkej nesústredenosti opakovať, mal problémy s čítaním, a nikto ich neposlal do poradne, hoci viaceré deti z tej školy na diagnostiku poslané boli - nerozumiem ako sa to stalo, zistila som to po troch rokoch od jeho mamy, súc neustále v tom, že diagnostiku má urobenú, som sa jej ani nepýtala na to,lebo to bolo pre mna uplne jasne ze na to vysetreni byt musel, az sama spomenula, ze nebol...
Mala som možnosť učiť viacero integrovaných študentov na strednej škole. Boli medzi nimi aj veľmi šikovné deti, snaživé, tiché, túžiace po uznaní a úspechu, ALE aj také, ktoré sa za papier naozaj len skrývali, ulievali sa, nenosili si pomôcky a kašľali na všetko. Takže nie je integrovaný žiak ako integrovaný žiak. Ale na tých zlatých mám doteraz asi najkrajšie spomienky z môjho pôsobenia na strednej. Boli ako špongia a nikdy som nepremeškala príležitosť ich pochváliť - vtedy som sa ako učiteľka cítila fakt skvelo:)
Môjho syna chcela učiteľka tiež preradiť do "pomocnej" školy alebo aspoň na inú školu - jeho najväčšou chybou bolo, že bol príliš živý na vyučovaní. Našťastie som natrafila na psychologičku, ktorá ma povzbudila, že sa nemám dať a bojovať za neho. Takmer všetko, čo vie, som ho naučila ja, v škole s ním nemali trpezlivosť. Bolo to zúfalé - po návrate z mojej práce suplovať niečiu prácu (a samozrejme, najprv sa to naučiť, aby som vedela, čo mu vysvetľujem a z čoho ho chcem skúšať). Dodnes nemám pekné slovo na jeho triednu, ktorá sa nezaujímala o to, prečo učiteľ prírodopisu chce od niektorých detí veci, ktoré nikde v učebnici neboli (zápästné kostičky po latinsky - nezabudnem do konca života) a reagovala až vtedy, keď som napísala riaditeľke o komisionálne preskúšanie. Možno, že dnes by mu stanovili niektorú z diagnóz (hyperaktívny, dyslektik, dysgrafik...) a bolo by mu (a aj mne) ľahšie. Možno... záleží na učiteľovi.
O rok budeme mať aj my
Držím palce, Janette, aby sa Tebe aj dcérke darilo ďalej...
Tak budem držať palce aj svojim novým vnučkám, ktoré sú "supernejšie" každým novým dňom...