Vôbec sa nebránila. Dokonca ani vtedy, keď som jej načrtla, že má hovoriť aj o ťažkostiach a zlých krokoch vo svojom živote. Prekvapili ma jej slová: „Ja poviem všetko, aj o tom, ako dedko pil a ako sme utekali s mamkou z domu, aj o tom, ako som hľadala robotu na Morave. Veď nech mladí vedia, ako sa kedysi žilo."
Keď som tým „mladým" povedala, že Živou knihou bude moja mama, potešili sa. Mnohí počuli moje rozprávania a stretnutie s mamkou ich mohlo presvedčiť, či o mojom živote hovorím pravdu...
V to poobedie se sedeli vonku na lavičkách, zamotaní v teplých dekách. Mamka si vzala ten najhrubší sveter a začala rozprávať. Už dávno som ju takto nepočula....Bolo to, akoby som sa vrátila v čase, sedela pri mamke, ona mi česala vlasy a rozprávala, aké to bolo, keď som bola maličké bábätko.
Poznám jej príbeh. No napriek tomu som jej terajšie rozprávanie vnímala inak. Možno je to skúsenosťami, ktoré som v živote nabrala. Možno som vekom viac dozrela...Možno niečo iné...
Vo svojom rozprávaní sa vrátila o 4O rokov späť, do čias keď babka s dedkom stavali dom a mamku nepustili „do učenia". Nemohla ísť. Musela pomáhať na stavbe a chodiť do roboty. Pokračovala obdobím, keď sa zoznámila s tatkom a hneď otehotnela. Dedko ju vyhodil z domu a ona ma musela nechať v nemocnici, pretože nemali so mnou kam ísť...
Hm, toto som od nej počula po prvýkrát v živote. Cítila to, v tej chvíli sa na mňa otočila a pokračovala: „Vieš, tam ti dali jesť, mala si teplo aj oblečenie. Tak som povedala doktorom, že ťažko dýchaš a oni ťa tam nechali. Viem, že som ich klamala, ale nič iné som v tej chvíli nevedela urobiť. Teba sme tam nechali a ešte večer som aj s tvojim tatkom sadla na vlak, bez peňazí, bez jedla. Keď nás chytil sprievodca, vyhodil nás a my sme potom nasadli na iný vlak. A takto sme to urobili niekoľkokrát, až pokiaľ si v jednom z tých vlakov neprisadol jeden Gadžo a začal jesť chleba. Dva dni sme nič nejedli a ja som už bola taká hladná, až som začala plakať. A on sa ma vtedy opýtal, že prečo plačem. Všetko som mu povedala. Zobral nás so sebou a ukázal štátne majetky, kde bol jeho kamarát správcom..."
Na chvíľku prestala, zotrela si slzy a pokračovala. Hovorila o Gadžoch, ktorí ju nenechali hladnú, pomohli jej nájsť robotu a naučili ju ručne dojiť kravy. S láskou v hlase spomínala na iných Gadžov, ktorí jej požičali peniaze na cestu a ona sa mohla po mňa vrátiť deň predtým, ako ma mali z nemocnice preložiť do detského domova. So slzami popisovala prekvapenie, keď prišla do domu, ktorý mal zrazu kachle, deky na oknách, drevo v šope a jedlo pre mňa. To všetko prichystali „jej Gadže"...
Keď skončila, plakala som. A spolu so mnou aj niekoľko mladých. V ten deň som si bola s mamkou tak blízko, ako nikdy predtým. Začala som chápať, prečo akceptovala takmer všetkých Gadžov v našom okolí. A uvedomila som si, aký základ neskutočnej otvorenosti a prijatia „bieleho sveta" mi pripravila svojim prístupom.
Ešte aj teraz, keď po niekoľkých dňoch píšem tieto riadky, mi rezonujú v ušiach posledné vety mamkinho príbehu: „Viete, bol to ťažký život. Ale teraz, keď sa pozriem na Kristínku, som rada, že som to nevzdala. Že som išla a klopala od dverí k dverám a verila, že sú tam dobrí ľudia. Vtedy boli. Teraz je už takých málo."
.....Mami, už viem, po kom som taký bojovník. Len mi je smutno z toho, že som na to prišla až teraz...
