Zajtrajšok nerieši...

Autor: Janette Maziniová | 15.6.2010 o 7:30 | Karma článku: 22,50 | Prečítané:  9465x

Ide ma poraziť, keď vidím, koľko vyvára. Dokonca  aj u mňa doma je schopná moje týždenné zásoby minúť za jeden deň....

Telefonát...

 „Kristínka,  mohla by si mi poslať dvadsať euro na lieky?"

 „Mami, veď si včera mala dôchodok... To si už všetko minula??"

 „ Ale Kristínka, však potrebujeme jesť. A čo to je - ten malý dôchodok? Pár kúskov bôčika, kúsok stehna a hneď je po peniazoch. Za lieky sa naši nenajedia, ale z mäsa áno."

 No, to jej „pár kúskov mäsa" poznám... Ja by som to mala na tri týždne - ona v lepšom prípade na dva dni, v horšom len na obed. A tak som jej tie peniaze na lieky poslala - veď čo už narobím? Zmeniť ju neviem a bez liekov ju tiež nenechám...

 Návšteva...

 Vyberám z mrazničky mäso. Práve vo chvíli, keď sa už niekoľko minút rozhodujem medzi bravčovým a kuracím,  vchádza mama. Chvíľu neveriacky na mňa pozerá ako vykladám a opäť schovávam  mäso, potom si sadne, pokrúti hlavou a začne plakať. Tak nezvyčajne - tichučko. Bez afektu, bez kriku. Prekvapene na ňu pozerám  a márne sa snažím  zistiť, čo sa deje...

 Po niekoľkých minútach sa na mňa konečne pozrie s pohľadom, ktorý mi neskutočne zachádza pod kožu: „ Kristínka, povedz mi, čo som to ja vychovala za dcéru? Ako len ty môžeš každý večer spokojne zaspávať s plným mrazákom mäsa ??  Ako sa ty ráno môžeš spokojne zobudiť a usmievať sa, keď vieš, že kúsok od teba žijú rodiny, ktoré nemajú dať deťom čo jesť ???"

 Tentokrát som bola prekvapená ja - zmohla som sa len na jediný ´gadžovský´argument, ktorý mi napadol: „Mama, ale to mám pre svoje deti! Veď  kto dá mne, keď ja nebudem mať!?"

 Mama ma opäť prevŕta tým svojim pohľadom a so slzami v očiach odpovedá: „Nikto, Kristínka, nikto... Lebo ty nedávaš nikomu."

MOJA mama....

Dôležité pre ňu je, aby  dnes všetci boli najedení... A keď všetci, tak naozaj všetci - je jej jedno, či je to jej vnuk alebo susedovo dieťa. Veď dnes dá ona - zajtra dajú oni...

 A odo mňa, samozrejme, očakáva tiež, že budem dávať. Pretože mám vraj viac, ako k životu  nevyhnutne potrebujem. Chápem ju, no aj tak nie som schopná žiť ako ona. Žiť ako mnoho ďalších. Spoliehať sa na to, že niekto predsa niečo zoženie a podelí sa.

 Viem, že jej stále budem posielať na lieky, aj na to ´masso´. Na zmenu je už príliš stará... No niekde v kútiku duše dúfam, že čoraz viac mladých v komunite začne myslieť na zajtrajšok...

 Aj keď  - možno raz motyka vystrelí a moja mama mi jedného dňa zavolá: „Kristínka, odložila som si k tebe do mrazničky mäso na budúcu nedeľu."

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

O zaistení pozemkov U. S. Steelu vedeli skôr, než súd rozhodol

Majetok jedného z najväčších podnikov v krajine súd zaistil bez toho, aby to poriadne vysvetlil.

TECH

Postavili umelú maternicu, ktorá vynosila jahňa

Zariadenie môže o niekoľko rokov zachrániť predčasne narodené deti.


Už ste čítali?