Splatený, alebo nie???

Autor: Janette Maziniová | 2.2.2010 o 10:40 | (upravené 2.2.2010 o 10:51) Karma článku: 20,98 | Prečítané:  9163x

Akosi sa menej už  obzerám vo svojom okolí. Možno viac starostí, alebo...Alebo som už spokojná, že som svoj dlh splatila. A že niekto na oplátku, tentokrát vďaka mne, pomôže niekomu inému. Človeku, ktorý to naozaj potrebuje...

Mladá a naivná....

 

„ Rýchlik do Košíc stojí na nástupišti číslo tri, koľaj....“, neznámy hlas na Hlavnej stanici prichádza ako vykúpenie - po celodennom behaní toho mám už naozaj po krk. Krpec bol dnes oveľa živší ako inokedy a jeho pravidelná diabetologická kontrola mi dala riadne zabrať. No nič, vlak už je tu a tak s dvojročným „batôžkom“ v náručí takmer bežím k nástupišťu. Na peróne však na mňa čaká nepríjemné prekvapenie v podobe červených nápisov po oboch stranách nástupišťa: Košice – odchod 13.5O; Košice – odchod 14.10. Samozrejme, že som si vôbec nepamätám, ktorým to vlastne  odchádzam...

Pár sekúnd bezradne postávam, kým zbadám záchranu v podobe sympatického sprievodcu pri jednom z dvoch vlakov.

O chvíľočku už sedím v celkom prázdnom kupé, spokojne sledujem ľudí na peróne a milý sprievodca mi s úsmevom kýva....  Keď sa vlak pohne, malý už takmer spí a ja začínam driemať tiež.  S pocitom šťastia, že sa mi  podarilo z môjho rozpočtu na „výlet“ do Blavy ušetriť až 35 korún....

 

O 90 minút neskôr...

 

Bezradne pozerám na iného sprievodcu a neverím tomu, čo počujem... „Jój, mladá pani, musíte hneď vystúpiť - tento vlak síce ide do Košíc, ale spodom, nie cez sever!“ Ani neviem ako, o desať minút neskôr, niekedy pred štvrtou, sa ocitám na vlakovej stanici v Leviciach a hľadám Informácie. Vysvetľujem pani pri okienku, čo sa mi stalo a snažím sa potlačiť slzy.  No po zistení, že v najlepšom prípade sa viem dostať domov cez päť prestupov  a niekedy po polnoci a lístok stojí až 71 korún, sa mi podlamujú kolená... V tom momente si uvedomujem ďalšie katastrofy - Marek potrebuje nočný inzulín a ja mu nemám za  čo kúpiť jesť... Akoby tomu všetkému rozumel- len tak tichučko vedľa mňa stál a držal sa ma ako kliešť. Vedela som, že niečo musím urobiť - do odchodu vlaku predsa mám dobrú pol hodinu...

Po desiatich minútach zisťujem, že zohnať niekde 50 korún na lístok je teda veľký problém. Nedarilo sa mi  dať do zálohy ani občiansky, ani môj jediný zlatý prsteň, ktorý mi zostal po krstnej mame. Nikto nechcel nič- ani požičať, ani kúpiť, ani pochopiť....Nikto....

 

Úplne zúfalá si sadám na lavičku a akoby z diaľky vnímam synove slová: „Maminka, plečo plačeš? Bolí ťa niečo? Neplač, veď ja ťa ľúbim.“ Nevládzem nič povedať - hlavou mi prechádzajú tisíce otázok, na ktoré neviem odpoveď... Ako dám vedieť našim, že som tu? Čo dám malému jesť? Ako a kde mu pichnem inzulín? ... Striedavo bojujem s hnevom a plačom... Hnevám som sa na seba, že som si ten vlak ešte raz neoverila. Hnevám  sa na sprievodcu a nechápem, čo z toho mal, že ma posadil do nesprávneho vlaku... Plačem od bezmocnosti, že neviem niekoho presvedčiť, aby mi pomohol... A je tam veľa ľudí – dokonca aj jedna „naša“...

 

V tomto rozpoložení, pár minút pred odchodom vlaku, sa zrazu pri mne zastaví chlapík od batožiny a pýta sa, čo sa stalo. O pár minút na to držím v ruke stokorunu a počúvam vysvetlenie, prečo ju pán nechce vrátiť.: „Keď bude niekto iný potrebovať, pomôžete mu zasa Vy. Ktovie, možno to budem raz ja?...“. Ešte mi podrží malého, napíše na lístok všetky prestupy a stisne ruku...

 

Po niekoľkých rokoch ...

 

Opäť vo vlaku a opäť spomínam na chlapíka z Levíc, ktorý mi pomohol. Obzerám ľudí, ktorí sa okolo mňa pohybujú a sledujem, či niekto nepotrebuje pomoc. Ešte stále som nesplatila svoj dlh. A tak veľmi chcem!

Zrazu ma zaujme mladistvý hlas: „Dobrý deň, prepáčte, je mi to také hlúpe, ale stala sa mi taká vec...Cestujem z Londýna a niekto mi na stanici ukradol tašku s vecami aj dokladmi a ja sa teraz nemám ako dostať domov, do Martina... Potreboval by som ešte sto korún...“, slová slušného, asi dvadsaťpäťročného muža, boli presne tie, na ktoré som tie dlhé roky čakala...

 

Bol to úžasný pocit – to vedomie, že som niekomu mohla pomôcť v ťažkej situácii. Presne som vedela, ako sa cítil – veď som si tým sama prešla....Neviem si ani len predstaviť, čo by sa stalo, keby mi TEN chlapík z levickej stanice vtedy nepomohol...Ešte sama by som možno aj na stanici alebo stopom prešla, ale s dvojročným dieťaťom, ešte k tomu chorým??? Ešte teraz mi pri tej spomienke prechádzajú zimomriavky po chrbáte...

 

Pred nedávnom...

 

Opäť z práce. Rovnaký kolobeh- trolejbusom na Hlavnú stanicu, tam na vlak. Usadiť sa, urobiť pohodlie.... Práve v najlepšom, keď sa mi začínalo driemať, začujem povedomý hlas, vidím povedomú bundu a povedomú tvár: „Dobrý deň, prepáčte, je mi to také hlúpe, ale stala sa mi taká vec...Cestujem z Londýna a niekto mi na stanici ukradol tašku s vecami aj dokladmi a ja sa teraz nemám ako dostať domov, do Martina..“

 

Po tejto skúsenosti sa vlastne ani nečudujem, že mi vtedy nikto nechcel pomôcť.. Dlh teda splatený nie je a ja sa opäť častejšie obzerám po ľuďoch na vlakovej stanici...Možno niekto naozaj potrebuje pomoc...

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Široký vlastní Váhostav cez majora z ŠtB

Vyšetrovanie ukázalo, že Váhostav pre oligarchu Juraja Širokého vlastní jeho niekdajší nadriadený z americkej misie v ŠtB.

KOMENTÁRE

Prečo Široký skrýva vzťah k firme až na Novom Zélande?

Pýtali sme sa už viackrát, tak len aby sme nevyšli z cviku.

DOMOV

Poznali Gauliedera. Vylučujú, že by spáchal samovraždu

Mal dokumenty, ktoré by boli aktuálne, keby sa zrušili amnestie.


Už ste čítali?