Odchádzame....Aby sme sa vrátili...

Autor: Janette Maziniová | 5.10.2009 o 8:55 | Karma článku: 17,54 | Prečítané:  4378x

Výstup bol jasný – urobiť niečo s Cigánčatami, ktoré zrazu všetky vysťahovali mimo mesta – umelo vytvorené geto si vyžiadalo svoju daň... Ráno nadávali veľké biele decká tmavým, počas vyučovania si to starší tmaví patrične vybavili s mladšími bielymi... Poobede sa objavili rodičia a podobným princípom si problémy detí vybavovali medzi sebou. V priebehu pár mesiacov boli hliadky mestskej polície takmer denným návštevníkom školy. Keďže táto škola vonkoncom nebola jediná v meste, žiakov začalo ubúdať... Bielych.... Išlo to nepriamou úmerou- čím menej bolo bielych, tým viac bolo tmavých. Netrvalo dlho a jednej škole  (z piatich) sa začalo hovoriť „cigánska škola“ ... A práve do nej chodilo aj to moje dieťa...

******************

 

„Mamiii, bola za mnou pani riaditeľka, že sa máš za ňou zastaviť“, pri počutí tejto vety mi stuhli svaly na tvári a hneď som začala sondovať, čo v škole vyviedol. Keď sa ani po polhodine nechcel k ničomu priznať (a to som vyskúšala všetky overené metódy), obliekla som sa a rovno zamierila do školy. Celou cestou som ešte stále premýšľala nad tým, čo ten sopliak mohol vyviesť. Pripravovala som sa na najhoršie – pre istotu...

 

Riaditeľku som zbadala hneď pri školskej bráne. Vôbec sa nezmenila - učila ešte aj mňa, na tej istej škole... Mala som ju rada, aj keď som jej tú päťku z občianskej za neprinesené aktuality nikdy nezabudla (v živote som totiž nevidela mamku kupovať dennú tlač a ani si neviem predstaviť výraz jej tváre, keby som ju o nejaké tie love na noviny požiadala)...

 

Ešte mi nestačila ani odpovedať na pozdrav a ja už som spustila: „Čo vyviedol???“

„Kto?“

„No predsa Marek – syn. Veď ste ma predsa volali do školy!“

„ Jááj, ale to nie kvôli nemu... Poď dovnútra, Žanetka. Inak- dobrý deň... Ako vidím, jazyk máš rovnako ostrý, ako keď som Ťa učila...“

 

Síce som ničomu nerozumela, ale poslušne som za ňou kráčala do riaditeľne... Ani tá sa nezmenila ...Párkrát som mala možnosť obzrieť si ju aj zvnútra (to pre tie prihlúpnuté súťaže pre cigánskych žiakov o hygiene).

Moje spomienky však ukončilo riaditeľkino vyklopenie dôvodu, pre ktorý ma volala do školy. Ako som ju počúvala, žalúdok sa mi tak čudne začal krútiť a neisto som začala tušiť, že toto nebude len taký hocijaký rozhovor....

 

O dva týždne neskôr som už podpisovala zmluvu ako asistentka učiteľa pre deti zo sociálne znevýhodneného a málopodnetného prostredia. Pozícia, od ktorej všetci očakávali zázraky – niektorí na počkanie, iní do niekoľkých dní.. Najväčší skeptici do mesiaca...Najzaujímavejšie na tom celom bolo, že nikto vlastne nevedel, čo (a ani ako) mám robiť....

 

Metodický pokyn totiž zahŕňal veľa, a zároveň nič – mala som pripravovať deti na vyučovanie, asistovať na hodinách, spolupracovať s učiteľmi, pripravovať a realizovať voľnočasové aktivity, komunikovať s rodičmi v ich prostredí, spolupracovať so sociálnym kurátorom, dozorovať počas prestávok, dozorovať počas hodín, sprevádzať deti do školy a zo školy, dozerať na ne pri obede a popri tom dokončiť vysokú školu, ak som chcela v tej pozícii ostať... 

 

Všetko som mala stihnúť za 27 hodín týždenne + nejaká tá príprava.  Po týždni som zistila, že akosi nestíham a tak som si ten úväzok svojvoľne rozšírila na 45 hodín týždenne – za rovnaký plat... Na niekoľko nasledujúcich rokov...

******************

 

Mesiac som potrebovala na zistenie, že „rómsky asistent učiteľa“ je takmer abstraktný  pojem – má byť všade, kde sa vyskytujú v daný moment tmavé tváre...  Keď ma zbadali, stíchli a takmer sa dali natierať na chlieb...Stačilo sa na ne pozrieť –ani hlas som nemusela zvýšiť...

......

Šesť mesiacov mi trvalo, kým som dokázala vysvetliť aspoň jednému učiteľovi, že ak chcem riešiť situáciu na škole, musím pracovať aj s bielymi deckami.... Prvý človek, ktorý pochopil zmysel toho, že na škole som a prenechal mi pár hodín svojej etiky a záplavu suplovačiek.

Niekedy v tom čase sa začala séria projektov, ktoré som začala pre školu vymýšľať, hľadať na ne love, realizovať ich.

......

Po dvoch rokoch od môjho príchodu na školu sme mali prvých nulťákov a počet bielych deciek na škole sa ustálil... Dokonca začali pribúdať noví žiaci...

......

Plné tri roky trvalo našim Cigánom, aby pochopili, že nie som platená od počtu detí na krúžkoch, či počtu tmavých deciek na škole...Napriek tomu, že sa báli môjho vplyvu na výšku ich dávok, vedeli celkom slušne uškodiť a zasiahnuť na citlivom mieste... 

......

Až 48 mesiacov aktívnej práce a plnej zapálenosti bolo nutných na to, aby som pocítila prvé vyhorenie – pocit bezmocnosti a sklamania, že niektorým deťom a rodinám jednoducho pomôcť neviem... Niektoré nechceli, iné nevedeli, že vôbec pomoc potrebujú...

......

Po šiestich rokoch som zistila, že TAM už pomôcť nechcem...  Po nepríjemnej skúsenosti som stratila pocit bezpečia a prestala veriť ľuďom v tej škole. Moja známa, Sonička, by v tejto chvíli povedala: „Vieš Janette, poznáš to... Nevidiaci vidieť nemôžu, slepí nechcú...“

 

******************

 

Dnes je na škole nová asistentka – rovnako zapálená ako ja... Stretla som sa s ňou pred dvomi týždňami a verím, že veľa vecí posunie vpred, v mnohých bude pokračovať a tešiť sa z malých úspechov.... Som si takmer istá, že ju párkrát do týždňa vytočia rodičia, učitelia alebo hlúpe zákony... No ten šťastný výraz detí, keď sa im darí, je neskutočne napĺňajúci a stojí za to...

 

Hm, práve som si uvedomila, že za posledné roky som sa naučila dvom novým pravidlám. Prvým je, že práca s Cigánmi chce stále nového a najmä čerstvého človeka a zmena je nevyhnutná... Tým druhým je odísť, pokiaľ ešte nie je neskoro....  

 

K tej práci s Cigánčatami, ktorú mám naozaj rada, sa totiž ešte niekedy chcem vrátiť...  

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikloš: Matovičova reforma? Ďalší konflikt, výsledok žiadny

Bývalý minister financií tvrdí, že takto sa to nerobí.

Stĺpček Jakuba Fila

Čím dlhšie bude Matovič páchať škody, tým ťažšie ich bude zahojiť

Štát by mal komunikovať zrozumiteľne.


Už ste čítali?