Už takmer týždeň sa vo mne miešajú čudné pocity. Sledujem televíziu, internetové diskusie, čítam výzvu k mobilizácii a – premýšľam, do akej miery sa ma TO celé dotýka... V myšlienkach preberám, či existuje dôvod, pre ktorý by som mala očakávať oprávnený postih... Po pár minútach sa pousmejem pri zistení, že veď ...
... JA úrodu nikomu nekradnem... nenapádam, nebijem sa a nevraždím....neurážam...pracujem... platím dane... Nepijem....
A predsa..
My sme boli traja- ja v siedmom mesiaci, môj, ešte-vtedy-manžel a rodinný kamarát . Oni boli tiež traja – dvaja muži a jedno dievča. Išli oproti a jeden z nich cítil potrebu veľmi hlasno si odgrgnúť a „grg“ nasmerovať priamo do mojej tváre...
„To čo malo byť?“, spýtam sa a vzápätí zisťujem, že to nebol veľmi dobrý nápad, pretože po jeho odpovedi s obsahom, „Čo chceš, ty čierna ***? Drž hubu, k****, čo len ďalšieho čierneho parghanta porodíš!“, som musela oboch „mojich“ chlapov ťahať čo najďalej. Strach, že sa niečo stane maličkému, čo čakám, mi dodal silu ťahať „mojich“ chlapov čo najďalej...
Doteraz neviem, ako sa mi to podarilo, ale ak by sme sa nechali vyprovokovať od mladého muža s nášivkou 88 na bombere, dopadli by sme veľmi zle – všetci traja. V tesnom závese za nimi totiž kráčala zostávajúca časť skupinky – a tú sme predtým nevideli. Jeden z nich sa zastavil a spýtal sa ma vyťahujúc z rukáva tyč : „Nejaký problém?“
A hoci ešte-vtedy-manžel od zlosti celý stuhol, so zaťatými zubami odpovedal: „Žiaden problém...“
Alebo...
Bola som so synom na kontrole u bratislavských diabetológov. Vždy to bol pre nás taký celodenný výlet - doobeda pobehať lekárov, poobede pozrieť centrum mesta a večer sadnúť na vlak do NM. Tú náročnejšiu, prvú časť, sme už mali za sebou a rozhodla som sa ísť s krpcom do Tesca na Kamennom námestí. Všetko bolo v poriadku, až pokým sme nemali červenú na prechode pre chodcov... Oboch, syna aj mňa, zaujali dvaja nápadne oblečení chlapci s vysokými a ťažkými topánkami na nohách. Chlapcom sa náš záujem asi nepáčil a tak jeden z nich svoje slová: „Čo pozeráš ty čierna k****? Há?“, okorenil švihom reťaze. Neviem, odkiaľ a kedy tú reťaz vytiahol... No malá jazvička na čele mi pripomína nielen tých „chlapcov“, ale aj reakcie okoloidúcich ľudí, ktorí sa tvárili, že nič nevidia...
„Nestaraj sa do toho...“ „ Čo keď mu niečo ukradla?...“
Do tretice...
Považovala som ho za kamaráta. On sa pokladal za „skína“, no ja som ho tak nevidela... Nemal radikálne názory, selektoval ľudí na dobrých a zlých, videl pozitíva aj negatíva....Raz sa ma spýtal: „Čo treba urobiť, aby boli viacerí ako Ty?“. Práve podobné otázky vo mne vzbudzovali nádej, že nie je stratený... Až do momentu, keď som ho nestretla so skupinou ďalších „tiežskínov“ a nezasiahol ma kameň. Nechápala som... Od jeho kámošov by som to čakala, ale od neho??? Áno, bola to sezóna, keď boli médiá zaplavené reportážami o kradnutí zemiakov zo záhrad, ale ... Prečo ten kameň hodil práve on???
A na záver - čistá fikcia...
Cestujem do iného mesta... Mesta X...Skupinka štyroch bezdomovcov tam sedí na stanici – sú opití, smradľaví a – otravujú ľudí: „Nemáte pár centov?“. Zdvihne sa mi žalúdok – mám, ale nedám... Ešte počujem, ako si na mňa ponadávajú, ale- kašlem na nich. O kúsok ďalej stojí tiež jeden – jednoucho, čisto oblečený, usmievavý... Jasným pohľadom mi ponúka najnovšie číslo NOTA BENE. Hm, nie som predsa bez srdca...Síce bezdomovec, no aspoň niečo pre svoju situáciu robí...Vytiahnem peňaženku a so želaním príjemného dňa a úsmevom na perách odchádzam s jedným výtlačkom v ruke....
O pár dní sa dočítam, že tí bezdomovci olúpili nejaké dievča. Zdvihne sa mi žlč, nadávam najskôr na TÝCH bezdomovcov, neskôr na všetkých bezdomovcov v meste X a keď vidím ešte aj reportáž telke - rozhovor s jej matkou, spravodlivo nadávam na všetkých...Bezdomovcov a – aj ľudí z toho mesta, inštitúcie. Nič iné nemôžem – len nadávať a sympatizovať s ďalšími nadávajúcimi...
A na predajcu NOTA BENE si ani len nespomeniem... Veď tých je len zopár...
... naozaj úrodu nikomu nekradnem...
... neznášam násilníkov, vrahov a je mi jedno, čo je čierny, biely alebo fialový...
...snažím sa neuraziť, aj keď niekto urazí mňa....
...pracujem tak, aby po mne práca zostala vidieť...
... platím dane aj odvody (a možno práve na štúdium mladých ľudí – extrémistov)
Asi sa naozaj nemusím báť... Stačí byť ticho a nebyť nápadná... Prvú podmienku zvládnem, hoci s ťažkosťami. No tú druhú dokážem splniť len vtedy, ak nebudem existovať....
