Čo som vlastne čakala?

Autor: Janette Maziniová | 4.8.2009 o 10:20 | Karma článku: 19,20 | Prečítané:  11966x

Dlho som bola presvedčená, že aj s tými staršími sa dá niečo robiť... Teraz som si takmer istá, že jedno staré príslovie má v sebe veľký kus pravdy... Spomína sa v ňom niečo so starým koňom a jeho učenlivosti novým veciam....

...december spred desiatich rokov..

 

„Kristínka, včera tu bol taký Cigán, čo hľadal študovaných. Tak som mu povedala, kde bývaš. Možno dáva nejaké love...veď vieš, že na Cigánov sú teraz veľké peniaze, aj včera to hovorili v rádiu. Tak prečo by si ich nemala dostať Ty, keď už máš tú školu??? “, slovám mamky som vtedy nepridávala veľký zmysel... Ešte stále žila v predstave, že Cigáni so vzdelaním sú zvýhodnení. Akoby november ´89 vôbec neexistoval...

Na moje prekvapenie však ten chlapík naozaj prišiel. Elegantný, tmavý sympaťák, ktorý hľadal potencionálnych spolupracovníkov. A ja som vraj bola veľmi potencionálna... a šťastná, že môj ešte-vtedy-manžel bol doma a ja som mohla Eugena pozvať dnu a urobiť mu kávu. Bez účasti manžela som sa totiž s cudzím chlapom mohla rozprávať len predo dvermi...

 

Nasledujúce dve hodiny boli pre mňa tie najúžasnejšie, aké som za posledné roky na materskej zažila. Ani neviem, čo bolo pôsobivejšie – či obsah rozhovoru, či tá atmosféra tvorby niečoho zaujímavého, alebo spôsob prejavu toho muža. Po prvýkrát som sa rozprávala s Cigánom o iných veciach, ako len o rodine, deťoch, ťažkom živote... Keď odišiel, takmer som nemohla v noci zaspať . Bola som celá vzrušená z predstavy, že po tých dlhých rokoch môžem opäť robiť niečo zaujímavé... Koncert som síce nikdy neorganizovala a keď som počula, že na TO všetko mám len tri týždne, tak sa mi stiahol žalúdok. Tri týždne je málo, ale 21 dní celkom postačí...

 

...súčasť výzdoby, alebo...?...

 

Stihla som. Našla deti, malé aj väčšie, pripravila ich vstupy aj choreografiu. Cez deň som vymýšľala čo budú robiť , večer s nimi nacvičovala ako to budú robiť. Priamo v mojej kuchyni – odtiahla som stoličky aj stôl a vytvorila unikátny priestor o veľkosti 2x2 m, kde sa tlačilo 7 tínedžerov. Posledné dni pred koncertom som sledovala radosť a nadšenie nielen v očiach „mojich mladých“, ale aj v očiach šesťročného syna, ktorý sa tam motal a snažil sa napodobniť tých veľkých.

 

A niekedy v týchto momentoch som si uvedomila, že sa mi práca s mladými páči a prináša uspokojenie...

 

Deň pred koncertom, presne 20 dní po Eugenovej návšteve, som zistila, že budem musieť aj moderovať. V prvom momente ma napadlo, že nemám čo na seba.. No moja akčná mama do rána obehla všetky rodiny v komunite – najmä ženy, čo si nenechajú ujsť žiadnu cigánsku zábavu. A tak som mala k dispozícii šestoro tých najligotavejších šiat, aké som kedy videla. A hoci som vylúčila všetky ligotavé zlaté a strieborné a vzala si ligotavé zelené, tak či tak som bez problémov mohla konkurovať ktorejkoľvek vianočnej guli na stromčeku (vtedy to pri mojej výške a váhe vôbec nebol problém... :-)

Koncert bol úžasný, malé aj veľké deti odviedli dobrú prácu, naši Cigáni po prvýkrát videli profesionálov hrať na cimbale džez a ja som sa snažila skromne prijímať poklony k moderovaniu. Všetko dopadlo dobre – ľudí bolo dosť a ako som neskôr počula, tak pár žien tam prišlo len preto, aby sa pozreli na tú, čo konkurovala vianočným ozdobám vedľa stojaceho ozdobeného stromčeka... Ale jednu negatívnu vec predsa len ten koncert mal - deti odmietli pred Gadžami tancovať na cigánske piesne. Vraj je to hanba...

 

...na cigánske tancovať nebudú...

 

Čakala som, že koncertom to všetko skončí. Mýlila som sa... Mladým sa to tak páčilo, že chceli v tej mojej kuchyni tancovať aj naďalej. A keďže som bola materskej a neskôr nezamestnaná, času bolo dosť a energie tiež ... Do týždňa sa mi podarilo vybaviť nacvičovanie jedenkrát týždenne v zrkadlovej tančiarni nášho kulturáku. Po troch mesiacoch pravidelnej driny mali ďalšie vystúpenie – no opäť som ich nepresvedčila, aby tancovali na cigánsku hudbu... Neskôr som nácviky „spestrila“ rozhovormi na tému- čo ďalej, aké majú ciele a plány v budúcnosti a s hrôzou som zistila, že žiadne... žiadne plány, žiadne ciele, žiadna budúcnosť. Až na jedno – už vedeli, že chcú tancovať a chodiť na vystúpenia. A tie vystúpenia chceli viac, ako tancovať.

Keď už som vedela tento základ, postupne som ich presvedčila, že gadžom sa naše piesne a tance páčia. A ak budú na vystúpeniach ukazovať práve túto kultúru, tak budú jedineční... Neustále som ich „kŕmila“ vetami: „ S modernými ste len jedna skupina z mnohých. S cigánskymi budete jediný súbor v regióne.“

Dlho moje dobre mierené rady ignorovali. Až do chvíle, keď sme dostali ponuku vystúpiť na folklórnych slávnostiach na Myjave. Ponuka, ktorá bola pre nich lákavá, ale ťažká... Hanba je veľmi zložitý pocit – dokonale som ich chápala. Byť Cigánkou len farbou pokožky je jedna vec, byť Cigánkou so všetkým, čo k tomu patrí – na to treba riadnu dávku odvahy a guráže...

Súhlasili – trénovali viac, než kedykoľvek predtým. Dva dni pred vystúpením sme obehli „sekáče“ a nakúpili všetko, čo aspoň zdiaľky pripomínalo naše sukne, blúzy, šatky. Doma nemal nikto nič... Cigánske sukne už dávno u Rumungrov nikto nenosí...

 

V tú sobotu vydali zo seba všetko, čo vedeli...Zažili standing ovation. Pridali tanec bez hudby- ja som spievala, oni tancovali. Vlastne- bol to taký scénický tanec- počas Cigánskeho plaču tancom prezentovali históriu Cigánov. Ťažko opísať... Od toho dňa tancovali takmer vždy len cigánske tance – a po vystúpení na Myjave tých ponúk bolo naozaj dosť.

 

...mladí rástli, starí nadávali...

 

Čím viac ponúk bolo, tým rýchlejšie mladí rástli a starí častejšie nadávali. Najskôr len mladým, že tancujú zadarmo, potom mne, že sa na „ich peniazoch“ priživujem... Napätie sa stále viac stupňovalo, dokonca deckám zakazovali chodiť na nácviky alebo ostatné akcie. Častokrát z domu ušli, len aby mohli stráviť nejaký čas s nami. A hoci sa mi to nepáčilo, nedalo sa im to vyhovoriť...

A potom prišla jedna z najväčších aktivít- podarilo sa mi pripraviť a získať peniaze na medzinárodnú mládežnícku výmenu s Talianmi – do Talianska. Mladí vnímali množstvo energie a práce, ktorú sme do toho dali, starí videli len peniaze, ktoré sme získali. Peniaze na pasy, cestu, prípravu. Všetko ostatné zabezpečovali Taliani.

Bola som vtedy šťastná. Vedela som, že ak prekonajú strach vycestovať z mesta, uvidia nové možnosti, ktoré majú... Eufória trvala len niekoľko dní – potom prišlo vytriezvenie...

 

Dvadsaťsedem mladých pracovalo na programe výmeny, pripravovalo aktivity, materiál, fotky, prezentácie. Z tých dvadsiatich siedmych všetci potrebovali pasy – a tak som im kúpila kolky, vypísala tlačivá a pri tej príležitosti sa dozvedela, že Zuza je oficiálne Lenka. A to som ju poznala niekoľko rokov....

Z dvadsiatich siedmych si pasy urobilo dvadsať šesť – mamka jedného predala kolky za polovičnú cenu. Zo zostávajúcich dvadsiatich šiestich odišlo do Talianska dvadsať štyri – rodičia dvoch bratov vyhlásili, že ak im nezaplatím 5 tisíc, tak ich nepustia. Ja som nezaplatila... Ani som na to nemala, ani som nechcela...

 

Deň pred odchodom som sedela u mamy - nešťastná, frustrovaná a smutná. Venovala som do toho celého toľko energie a očakávala som vďačnosť – a uznanie. Veď som to predsa robila pre ich decká...Hnevala som sa ich prístupu – Gadžovia by predsa boli šťastní, keby ich decká niekam išli zadarmo, dokonca by boli ochotní aj priplatiť... A naši???

Mama ma chvíľu počúvala a potom povedala: „ Kristínka, čo si vlastne čakala? Oni nepremýšľajú čo bude zajtra, ale čo bude dnes. Prečo nemyslíš na tých, čo tie decká púšťajú a tešia sa, že zažijú to, čo nikdy nemohli zažiť oni? V každej záhrade, aj tej najkrajšej, sa nájde burina.“

 

...po Taliansku...

 

Ešte som urobila zopár projektov a vzdala som to.... Uvedomila som si, že strácam chuť aj silu. Akoby to bol stále rovnaký kolotoč... Na začiatku všetci všetko prijímajú s otvorenou náručou, šťastní, že sa niečo pre nich, a s nimi, robí... No po určitom čase si na pomoc zvyknú tak, že im pripadá samozrejmá. A očakávajú viac...

A ja som už nevedela dávať viac... Bol to môj strop. Žiadna energia navyše, žiadna chuť robiť niečo nové... Vtedy som si uvedomila, že musím odísť a nechať priestor pre niekoho s novou energiou, s novými silami a najmä- s množstvom nových nápadov, ako pracovať s „našimi“ deťmi...

 

Z tých „mojich prvých mladých“ sú teraz niektorí už rodičia, niektorí ešte stále slobodní, všetci majú ukončenú strednú školu, viacerí si dorobili maturitu a pokiaľ nebolo krízy, všetci pracovali. Z času na čas sa mi ozvú, alebo sa stretneme, a spomínajú „časy ich klubu“. A mne pri spomienkach na tie fantastické chvíle v ušiach rezonujú slová Vlasty, ktorá viceprimátorovi na jednom stretnutí povedala:“Čo by som robila bez klubu? Asi by som šľapala...“.

 

Hm, častejšie by som mala vidieť pohár poloplný, nie poloprázdny...

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikloš: Matovičova reforma? Ďalší konflikt, výsledok žiadny

Bývalý minister financií tvrdí, že takto sa to nerobí.

Stĺpček Jakuba Fila

Čím dlhšie bude Matovič páchať škody, tým ťažšie ich bude zahojiť

Štát by mal komunikovať zrozumiteľne.


Už ste čítali?