Vydreté "šťastie"

Autor: Janette Maziniová | 29.7.2009 o 9:38 | Karma článku: 15,32 | Prečítané:  5274x

Držia v rukách  moje staré fotografie a zabávajú sa na nich. „Ty si mala štvorky?“, zaznie pri pohľade na moje súčasné skoro-dvojky.  „To koľko kíl si vlastne zhodila? A to fakt  tieto boli pred šiestimi rokmi?“    Tak takéto a im podobné otázky som v pondelok počúvala z rôznych strán. Vyhrabala som totiž staršie fotografie z čias, keď som ešte jedla mäso so zemiakmi, sladkosti aspoň dvakrát denne a v ktorejkoľvek hodine si bez problémov dala oškvarky s riadnym kusiskom chleba...

Dlho som to zvaľovala na genetiku.... V okruhu najbližšej ženskej časti rodiny, čo  v mojom prípade zahŕňa mamku, jej mamku, jej sestry, moje sesternice a ich svokry, som mala samé okrúhle žienky. Výška maximálne 160 , váha minimálne 70  – jednoducho zdravá  cigánska žena...  A tak som sa vôbec nečudovala, keď s prvým tehotenstvom prišli nalepené kilogramy...  Ale, čo už žena narobí????  

 

Tehotná – všade samé nástrahy...

Rezeň v nočnej hodine nemôže byť  problémom – a ak áno, tak je potom chlap tehotnej neschopný.. Treba uznať, že to si len máloktorý Cigán pripustí a tak zháňa, kde sa dá.  Niekto sa nakoniec vždy nájde, čo nejaké to mäso robí, prípadne požičia  love na riadnu porciu v reštaurácii...  

 Tak to bolo aj u mňa... Všetci okolo behali, sledovali, čo zjem, koľko toho zjem, či je to dostatočne výživné (= mastné) a či náhodou ešte po niečom chutnom nezatúžim... Skvelý prístup... Až do momentu, keď zistíte, že sa neviete zohnúť už v piatom mesiaci... Snažila  som hýbať ako sa len dalo - utierala prach, drhla koberec, naháňala pod strechou dve roztomilé mačence- samozrejme vždy, keď som bola sama doma.  Inak by som spustila reťazovú reakciu, tak, ako keď som len spomenula, že sa mi páčia tie mačence na našej streche...

 

Mamka: „Dik, diliňi! Mačky mať doma! Však hovorím, potom bude plakať, keď sa jej decko narodí chlpaté!“

Teta: „Podľa mňa už to je tam – brucho má nejaké malé!“

Babka: „Čhaje, pravdu máš! Ešte nech kukne na nejakého chromého, potom bude!“

 

Babke  vždy vedela všetko, čo sa môže stať tehotnej:  málo  mastného jedla – dieťa bude chudučké, málo piva- v prsníkoch nebude žiadne mlieko, mačky  pri tehotnej – dieťa  sa zaručene narodí chlpaté, postihnutý v okolí – malé bude mať hrb, pozeranie na blonďavých chlapov -  bude čierne so žltými vlasmi, a tak ďalej...  Babka porobila poriadok s každou od nás – čo pri jej 130 kilách a silnému hlasu zasa nebol veľký problém... Dokonca aj chlapi v rodine mali pred ňou rešpekt  :-).

 Pri tomto všetkom bolo teda lepšie tehotenstvo pretrpieť,  pekne priberať  a dúfať, že babka predsa nemusí vždy mať pravdu...

 

O pár mesiacov neskôr..

 Držím ho na rukách –  on si vzal dve kilá, na mne zostalo zvyšných dvanásť ... Mama s babkou nadávali, že som málo jedla a teta sa utvrdila vo svojej pravde: „No, čo som hovorila???“   

Ďalšie týždne okolo mňa denne chodili s nemou výčitkou v očiach a mne sa podarilo zhodiť šesť kíl...

 

O pár rokov neskôr...

 Dieťa rástlo do výšky,  ja už len do šírky...  Nie naraz, ale tak postupne - potichučky... Kilo ku kilu a zrazu mi zablyslo, že by bolo dobré  schudnúť – inak treba vymeniť šatník,  a na to teda peniaze nie sú. Tieto obdobia sa u mňa niekoľkokrát prestriedali  - vždy som si nakúpila pár „múdrych“ časopisov, odskúšala  tie najlacnejšie „zaručené“  recepty, aby som sa  spravidla po  dvoch dňoch vzápätí uistila, že s tou mojou váhou to predsa nie je také zlé....  Stačilo zazrieť niekde v meste naozaj obéznu žienku – čo pri nej znamenalo mojich 10 kíl navyše????

 

Osudná veta...  „Žanetka, ale Vy ste za posledný rok tak veľmi pribrala...“. 

 

Veta, ktorá zmenila moje premýšľanie, aj výzor. Pochybujem, že si tá predavačka v mäsiarstve uvedomila, čo svojimi slovami spôsobila - spustila vo mne nečakaný proces... Odhodlanie, ktoré som nikdy predtým nemala...  V hlave mi blikali niekoľko hodín tie isté otázky: Aká tučná musím byť, keď tá predavačka mala potrebu mi to povedať? Veď denne vidí množstvo žien! Ako musím v jej očiach vyzerať ??  Už nepomáhalo uistenie matky, babky, dokonca ešte-vtedy-manžela, že nevyzerám zle a nie som vôbec tučná....

 

Ako zajac...

 Od toho dňa s vypočutou osudnou vetou  som mesiac jedla len zeleninové šaláty. So syrom. K tomu polovicu grahamového rožka a samozrejme- niekoľko káv denne. Sama som nechápala, kde sa to odhodlanie vo mne berie, tá pevná vôľa, ktorá mi nedovolí vytiahnuť z chladničky salámu a klobásu. 

Začala som chudnúť, naozajstne chudnúť,  a tešila som sa z každých voľných nohavíc. Peňazí nebolo a tak som si ich pekne zužovala každý týždeň – ručne...

Mama sledovala každý hmotnostný úbytok takmer s plačom, k babke som radšej nechodila. Všetky ženy v rodine mi nadávali.  Vraj idem proti „dedičnosti“ –  a to nie je dobré...

Pre mňa bolo.  Po určitom čase prešla na delenú stravu a presne po šiestich mesiacoch od osudnej vety som zmenila šatník- kompletný...  Z veľkosti 42 bola zrazu veľkosť 38 – a keď sadol strih, tak aj 36... Chcelo to však neustále odriekanie – nejedla som zemiaky, ryžu, cestoviny, chlieb... Nič, čo som  predtým zbožňovala.  Mama tvrdila, že som sa zbláznila a vraj určite umriem- videla to na markíze (pozerala nejaký dokument o anorektičke).   

Presviedčala som všetkých – aj seba, že sa mi táto nová strava páči. No mne sa páčil skôr  ten nový pocit z omladnutia... V dvadsiatich piatich som vyzerala na štyridsať päť, v tridsiatich na dvadsaťpäť...

 

Je to len o zvyku...

Všetci si zvykli – doma, v práci, v okolí. Deti sa naučili jesť zeleninu spolu so mnou. Ja som po čase našla rozlišovaciu diétu a presne po štyroch rokoch som i slávnostne po prvýkrát dala na  obed chlieb a zemiaky. Diétu držím stále. Už pár rokov mi chýba na tanieri mäso spolu so zemiakmi alebo ryžou...

 

Najviac ma  však zabavia  vety typu:  „ Vy máte také šťastie, že ste v takomto veku štíhla...“

 

No, šťastie mám... Ale vydreté...        

 

  

Corpus delicti (vtedy som mala čerstvých 25):

 

 

 

00000001.jpg

                                

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikloš: Matovičova reforma? Ďalší konflikt, výsledok žiadny

Bývalý minister financií tvrdí, že takto sa to nerobí.

Stĺpček Jakuba Fila

Čím dlhšie bude Matovič páchať škody, tým ťažšie ich bude zahojiť

Štát by mal komunikovať zrozumiteľne.


Už ste čítali?