...Cigánka ako ona...

Autor: Janette Maziniová | 4.6.2009 o 9:45 | Karma článku: 19,37 | Prečítané:  10826x

 „Čo riešiš – dajme študentom diplomy. Tých predsa nikdy nie je dosť..“  Veta, ktorá znela z Janiných úst celkom zaujímavo (aj keď u nej slovo „zaujímavé“ má často úplne iný podtón...),  mi pripomenula časy, keď som aj ja bola presvedčená, že diplomy mi otvoria bránu k našim Cigánom aj k „mojim bielym“....

...prvý je vždy len prvý...

 

Získala som ho za ľudovku. Červené jabĺčko mi zaistilo prvé miesto v školskom kole, aj v kole okresnom. Vôbec som vtedy nevnímala, že súťažím...  Spievala som – a to bolo podstatné. Sama- jediná Cigánka medzi bielymi. Biele decká, biela porota... A všetci mi tlieskali... Dokonca jedna teta plakala a tlieskala... Odchádzala som plná niečoho neidentifikovateľného a – bolo to úžasné... V tých chvíľach som bola šťastná – tak naozajstne šťastná...  

Mamka s tatkom doma vôbec nevedeli, že idem na súťaž. Jasné, že ma svrbel jazyk a chcela som sa pochváliť, no nevedela som, či mi nevynadajú. Stále si mysleli, že chcem byť ako gadžovka a tá predstava sa im nepáčila. No, pravdupovediac, aj keby som im TO chcela povedať, nebolo kedy... Keď som ráno odchádzala do školy- oni už boli v maštali, keď som zo školy prišla, ešte boli v maštali. Často chodili domov vtedy, keď som už spala...

Vtedy, cestou domov, som premýšľala, čo im poviem a či im vôbec ukážem môj diplom s MOJIM menom – Janette Heráková.  Tak krásne napísané moje meno – a ešte k tomu bez chyby- som ešte nikde nemala...(Napriek tvrdému tréningu, sa mi ho nikdy nepodarilo napodobniť...)

Doma som sa nakoniec nevydržala a pochválila sa. Na moje počudovanie, naši reagovali tak, ako nikdy dovtedy... Hneď v ten večer obehli celú rodinu s MOJIM diplomom a nezabudli dodať, že ten diplom, aj vázu, mi dali Gadžovia. Obdiv pokračoval aj na druhý deň, prišiel si ho vziať dedko a dal ho zarámovať. Vraj - na pamiatku.... Takto zarámovaný bol stredobodom pozornosti ešte niekoľko dní a JA som bola hviezda... Aj u Cigánov... Úplne nová skúsenosť. Bola som prekvapená tým, čo som spôsobila jedným kusom papiera s mojim menom. Už som nebola „gerori čhajori - čulička diliňi“ (chúďatko dievčatko - trošku hlúpe)... Bola som niekto, komu Gadžovia dovolili vyhrať v súťaži ich piesní.  

 

... a možno som sa mýlila a videla som to, čo som chcela vidieť... Uznanie a hrdosť mamky a tatka na dcéru, ktorá ide síce trochu bokom, ale – vie spievať...

 

...tie ďalšie...

 

Darilo sa. Kam ma zo školy poslali, tam som vyhrala. Keď to nebolo prvé, tak určite druhé miesto. Tretie som mala len za recitácie – ale tie som doma zatajovala... Mamka s tatkom sa tešili, na súťaže kupovali nové oblečenie (veď predsa nemôžem pred Gadžami vystupovať v hocičom), ale súperi na súťažiach ma nenávideli. Stačilo, aby ma zazreli pri prezentácii a už bolo počuť: „Aj ona tu je? Tak to už vôbec nemusím ani súťažiť..“ .

 

Keď som tú vetu počula po prvýkrát, bolelo to. Takmer som vtedy zdrhla... Spev bol pre mňa únikom z reality, pri ňom som zabúdala aj na problémy, aj na bolesť... Spievala som, keď mi bolo smutno a spievala som aj keď mi bolo veselo. Nechcela som si spevom robiť nepriateľov, práve naopak. Chcela som byť obľúbená preto, že spievam,  a nie preto, že vyhrávam... Neviem, či si niekedy vlastne učitelia uvedomili, ako s každou súťažou, každým sólom na akadémiách k VOSR, zväčšovali bariéry medzi mnou a  ostatnými spievajúcimi. Raz sa dokonca stalo, že na generálke malo sólo v ruštine spievať iné dievča a učiteľka jej povedala: „Vymeň sa s Jankou (odmietala mi hovoriť Janette), tá to spieva lepšie“.

Vymenila som ju, ale naostro som už spievala v natrhnutej pionierskej šatke...

 

Vďaka podobným skúsenostiam som pochopila, že úspech nezaručuje slávu... A tiež som si pomaly začala zvykať na fakt, že po prvých, asi desiatich diplomoch, sa už ďalšie rámovať nedali. Načo, veď už ich viselo dosť... Pekne som si ich odkladala na poličku a nikto z rodiny neprejavil záujem sa na ne pozrieť... Keď som prišla s novým diplomom, mamka s tatkom len prikývli hlavou a povedali: „ Daj ho k ostatným“. Nikdy sa neprišli pozrieť, ako spievam „naživo“ a pochybujem, že si niekedy prezreli tú kôpku, ktorú som mala na poličke.

 

Až po pár rokoch, keď sa narodil môj brat, boli diplomy využité... Niektoré dala mama krpcovi, aby si na zadnú stranu kreslil, ostatné slúžili na podpaľovanie, keď neboli poruke noviny... Súťažiť som však neprestala. Víťazstvo znamenalo novú knihu...

 

...tie posledné prišli až po dvadsiatich rokoch ...

 

Prekvapivo nemali so spevom nič spoločné...Sú dva-  a ešte stále čakajú na svoje miesto. Neviem, kam ich dám, pretože – hoci som na ne hrdá- nikto z mojej rodiny o nich vedieť nemôže. Dostala som ich totiž  „Za odvahu popísať svoje osobné zážitky života Rómky na Slovensku a cez ne poukázať na problémy a nástrahy spolužitia Rómov a nerómskej väčšiny u nás.“  A to sa teda u nás nemôže...

 

Keď ich mama pri poslednej návšteve zbadala, tak mi po chrbáte prešiel studený pot a v duchu som si nadávala, prečo som ich neschovala. Po prvej otázke: „ Už zase máš diplomy??“, som čakala ďalšie a bola som pripravená „bojovať“. Najmä, keď som videla rozhorčenie v jej očiach. No musím sa priznať, že ma svojou otázko-nadávku predsa len zaskočila....

 

„ To čo má byť??? Že - Rómka!! Aká si ty Rómka?! Cigánka si - tak ako ja!!!“

 

Boj sa nekonal... No čo som na toto mohla povedať?  Veď má pravdu – Cigánka som. Len si nie som úplne istá, či fakt taká ako ona...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikloš: Matovičova reforma? Ďalší konflikt, výsledok žiadny

Bývalý minister financií tvrdí, že takto sa to nerobí.

Stĺpček Jakuba Fila

Čím dlhšie bude Matovič páchať škody, tým ťažšie ich bude zahojiť

Štát by mal komunikovať zrozumiteľne.


Už ste čítali?