„Vieš, keby si bola belšia, tak by si s nami mohla ísť na zmrzku. Nemuseli by sme sa za teba hanbiť.“ Pri tejto vete moje deväťročné srdiečko poskočilo od radosti. Predsa len by som mohla mať kamarátky...A tak som skúšala som všetko, čo mi kto poradil. Veď predsa zblednúť nemôže byť také ťažké...
Nápad prvý....Solvína...
Keď ňou idú umyť ruky od čierneho oleja, musí fungovať aj u mňa. Veď zasa taká čierna ako olej od auta nie som... Počkala som si na novučičkú Solvínu, čo vyfasoval tatko v robote a začala cieľavedome odstraňovať hnedú farbu z mojej pravej ruky... Po prvých minútach bez žiadaného výsledku (červená farba sa nerátala) som si odbehla po drátenku na hrnce. Nič...Len bolesť, pre ktorú som nevládala dokončiť drhnutie ruky. ...
So spolužiačkami sím na zmrzku ešte nemohla ísť.
Nápad druhý ... Soľ....
Tak toto už nebolo z mojej hlavy. Jedna zo spolužiačok mi dobrosrdečne poradila, že jej starká vraj celú kúpeľnu drhne soľou. Vraj aj po zabíjačke prasaťa a to je teda kúpeľňa riadne špinavá... A tak som začala s ďalším pokusom... Soľ v pokožke štípala a pre mňa to bol signál, že určite blednem...Planá radosť...Bolo to len silné dráždenie pokožky, ktoré ma stálo návštevu nemocnice a búrku maminho hnevu. Zakázala mi experimentovať a moje dôvody neakceptovala.
...vytúžená zmrzka so spolužiačkami bola v nedohľadne...
Byť hnedá alebo biela, no bez rúk?
Po poslednom pokuse so soľou som sa začala ľutovať. Hnevala som sa na mamku, že je hnedá, hnevala som sa na tatka, že je hnedý a hnevala som sa na seba, že neviem prísť na spôsob, ako zblednúť. Pozorovala som iné decká a porovnávala sa s nimi. Napríklad, raz som videla v telke nejaký dokument, kde bolo dieťa bez rúk a všetko robilo nohami... Zaujímavé...Hneď som doma začala s tréningom – prstami na nohách som sa snažila premiestňovať rôzne predmety a písať. So začiatku to veľmi nešlo, ale postupne som sa zdokonaľovala.
Nikdy som však neprišla na to, čo je lepšie... Prišlo mi to rovnaké- byť hnedou bolo tak isto hrozné ako byť bielou, ale bez rúk.
Celé moje experimentovanie bolo závislé na zmene farby mojej pokožky. Hnedá = byť bez spolužiačok kamarátok a celý deň v škole sama. Biela = úspech, záujem, radosť a – spolužiačky, ktoré sú kamarátkami.
Dlho trvalo, kým som pochopila, že s tou farbou pokožky nič neurobím. Jedinou útechou a útekom z reality boli moje sny. V noci som bola biela, sedela na zmrzke so spolužiačkami a všetci boli ku mne dobrí... Ten úžasný pocit trval celú noc – až do rána. Potom prišlo vytriezvenie...
Ale- na niečo tie moje experimenty predsa len boli dobré.... Mám úžasne ohybné prsty na nohách a dokonca sa viem aj nohou podpísať :-).
