Bolesť, ktorá nemusela byť...

Autor: Janette Maziniová | 1.4.2009 o 7:50 | Karma článku: 18,20 | Prečítané:  10064x

Čakám v „Alžbetke“. Musím priznať, že oko lekára som už naozaj potrebovala- dokonca som sa pred mesiacom priznala priateľovi, že po prvýkrát idem k lekárovi s akýmsi náznakom radosti....Obzerám si ľudí pred ambulanciou – samé ženy... Mladé, staršie – takmer všetky kategórie...Zrazu ma zaujala menšia, možno päťdesiatročná, pani. Nekľudne behala očami po každom bielom plášti....Zaujímavé- bolo z nej cítiť odhodlanie, smútok a zároveň aj strach... Keď vyšla sestrička z ambulancie, aby zavolala ďalšiu pacientku, žena k nej rýchlo pristúpila a so slzami v očiach súčasne ju žiada aj prosí: „ Sestrička, môžete mi konečne povedať, ako dopadli odbery mojej dcéry? Je to už niekoľko týždňov a ona je už psychicky na dne. Má 24 rokov a piaty mesiac tehotná...“  Ruka s kartičkou mi ostáva bezmocne visieť pri tele...Akoby som videla moju mamu a seba pred trinástimi rokmi...

Na gynde: „ Pani doktorka, včera ma začala pobolievať pravá bradavka a keď som si ju stlačím, niečo z nej vyteká..“ Lekárka nečakala - na druhý deň som už stepovala pred dverami ambulancie primára- gynekológa v krajskom meste...

 

„Ako dlho to cítite?“

„ Asi dva týždne.“

„ Kojíte?“

„ Nie, syn bude mať štyri roky“

„ Koľko máte detí?“

„ Jedno“

„No, niečo tam je, ale to asi po nejakých antibiotikách. Vstrebe sa to. Telo si poradí. Keby to neprešlo, ukážte sa opäť.“

 

Ukázala som sa...Po dvoch mesiacoch - keď mi začal prsník červenieť... Opäť podobná komunikácia s podobným záverom. Lekárom však som dôverovala- oni majú na to predsa papiere- ja nie. Vedia, čo robia. A tak som odchádzala domov s nejakými tabletkami od bolesti a termínom kontroly o mesiac.

 

Keď som sa v dohodnutý deň  chystala na kontrolu, podprsenka bola takmer mučidlom...Bežne mali lekári problém vidieť na mojej pokožke miesto vpichu. Hnedá je jednoducho hnedá. Teraz však bola časť môjho prsníka  naozaj červená...A bolestivá... Čím viac prsník červenel, tým viac bolel. Očakávala som už všetko možné- od napichnutia (mama hovorila, vraj mala niečo podobné) až po rezanie... Aj som sa bála, aj vytúžene čakala po niekoľkých mesiacoch úľavu.

 

„Stále to bolí?“

„Áno.“

„Tečie?“

„Už nie.“

„No vidíte, hovoril som to. Tak sa mi teda ukážte.“

Ukázala som a videla jeho prekvapený pohľad. Nasledovalo sono a jeho výsledok....

 

„ No, mali by sme to vytiahnuť. Ale- vyzerá, že je to dosť hlboko. Skúste prísť o týždeň, možno sa posunie trošku vyššie a ja budem môcť lepšie napichnúť stred.“

 

O týždeň som zatínala zuby pri každom šuchnutí košele o prsník. Podprsenku som už nenosila...Nemohla som...

 

Vchádzam do ambulancie a tentokrát už so slzami v očiach spustím: „Pán doktor, niečo s tým už konečne urobte!!!  Ja už NAOZAJ nevládzem...Mám len 22 rokov...Bojím sa...Mamina sestra zomrela na rakovinu prsníka!“

 

Ženské slzy vraj dokážu veľa. Možno aj teraz pomohli práve ony...Začal sa pripravovať na zákrok. Striekačka, ampulka niečoho priesvitného, tampón... A otázka:

„ Koľko mesiacov ste tehotná?“

„Tehotná????? Ja nie som tehotná!!! Môj syn má štyri roky!“

„Tak vy teda nekojíte???“

Na moju negatívnu odpoveď prekvapene zdvihol obočie a vypísal mi výmenný lístok s textom: „Vzhľadom na to, že pacientka nie je tehotná, posielam ju na chirurgiu...“

 

Ešte v ten deň ma „rezali“...  A ešte niekoľkokrát v priebehu 3 mesiacov- presne 29 krát. Odborne napísali: Incízia prsníka. Potom prestali „incíziovať“ a operovali... Po druhej operácii v priebehu dvoch mesiacov mi zostala v prsníku otvorená rana a mokvala. Niekoľko mesiacov...Lekári krútili hlavou a ja som si zvykla. Stačilo predsa mať po ruke sterilné gázy a keď som použila synovu sterilnú inzulínovú striekačku, bolesť povolila...

 

A potom to prišlo- zmena lekára. Prišiel lekár s veľkým L. Keď videl moju otvorenú ranu, rozbehol sled vyšetrení a odberov ešte v ten deň. Z ambulancie som odchádzala s tým, že keď o týždeň prídem, výsledky už určite budú hotové. Mal pravdu... Netrvalo to ani týždeň. Presne tri dni po odberoch mi prišiel telegram. Od Lekára. Na druhý deň – po prebraní z anstézie som sa dozvedela, že mi vzali polovicu prsníka, pretože výsledok z histológie bol napísaný čiernym na bielom – niekoľko suspenktných buniek z malignity.

 

Odvtedy prešlo dvanásť rokov... a operovali ma ešte niekoľkokrát. Dokonca mi ho ako-tak zreparovali a ja dnes nemusím premýšľať, akú podprsenku si dať, aby nebolo viditeľné, že nielen prsník, ale najmä jeho bradavka má nejaký divný tvar a polohu. Reagovala totiž na zimu a vodu presne tak, ako tá zdravá....S odstupom času si lekári priznali, že niekde na začiatku urobili chybu. Zápal, za ten čas ničnerobenia, mal dostatok času, aby sa rozliezol všade, kde len mohol. Vytvoril mikroložiská a stačilo ofúknutie vetrom, aby z nich bol ukážkový absces - hodný narezania, alebo malej operácie...

 

Viem, že z toho nie som vonku. Že nepomohlo ani tých dvanásť rokov rôznych zásahov, nespočetného množstva antibiotík, protizápalových  ožarovaní, operácií a postupné odstraňovanie prsníka...

 

Jedna vec je však teraz pre mňa viac než jasná... Keby som vtedy, pred trinástimi rokmi, zatlačila HNEĎ na lekára a chcela podrobne vyšetriť, tak nemám v tento deň čo zavesiť na blog...

 

 

P.S. Lucka (a tie, ktoré sú na tom podobne), nerob rovnakú „hovadinu“, ako ja...Nečakaj...Tá hrčka sa len tak, sama od seba, nevstrebe...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Očkovanie delí Slovensko na chránené mestá a nechránený vidiek

Regionálne rozdiely v očkovaní spôsobuje najmä dostupnosť vakcín.

Dúbravka sa po zápase zlostil. Prečo nekopali jedenástku aj Slováci?

O prehre so Švédskom rozhodol penaltový moment.


Už ste čítali?