Predvianočná párty. Jedna z tých formálnych, a tak som zvolila pre mňa netypické, nepastelové, čierno- biele oblečenie a polovyžehlené vlasy...(Drahý mi povedal, že s vyžehlenými vlasmi vzbudzujem väčší rešpekt. S tými mojimi prirodzene kučeravými vraj pripomínam čertíka z Princezny ze mlejna.. Tak som zvolila kompromis- niečo vyžehlené, niečo rovné...)
Najskôr som len zachytila pohľad. Hneď na to jeho majiteľa, ktorý sa pozeral priamo na mňa. Priznám sa, v tom momente mi myseľ pracovala na stodeväťdesiatosem percent (tie zvyšné dve sledovali dotyčného pána :-)). Snažila som sa rozpomenúť si, či by som ho náhodou nemala poznať, aby som sa nejako nestrápnila...
Po pár sekundách som to vzdala a bola pripravená v prípade potreby využiť niektorú zo „vždy-účinných-a-nič-nehovoriacich“ fráz, ktoré som obkukala od spoločensky zbehlejších kolegovcov...
Tak takýchto fráz naozaj nebolo treba... PÁN podišiel ku mne, podáva ruku a nasledujúcimi slovami mi berie reč a ja sa „hnedám“ (červenať sa totiž neviem....;-)).
„Nedá mi, aby som nepozdravil skvelú blogerku...“. Na to sa otočí k dáme vedľa a hovorí: „Píše také užasné oddychovky...“
...Včera som sa zmohla len na „Ďakujem.“ a široký úsmev...
...Dnes, keď som sa na to vyspala, verím, že si toto PÁN prečíta...
Milý PÁN,
včerajším uznaním ste mi dali ten najhodnotnejší darček k mojim predvianočným narodeninám...UZNANIE....nefalšované a úprimné... A také sú tie NAJ... Ďakujem
