...predtým a potom....(podľa Janette)

Autor: Janette Maziniová | 8.12.2008 o 7:35 | Karma článku: 20,19 | Prečítané:  12509x

Vtedy moje pogadžovanie prijala ako biľag. Teraz je pre ňu možno úľavou. Vraj, že sa mi takto žije ľahšie – mám prácu, peniaze, a hlavne- vždy mám čo variť... Moja mama...Stojí tam v širokých teplákoch, v hrubých ponožkách a dlhom, sem-tam dierkavom svetri. Čo na tom, že je neforemný... Hlavne, že je teplučkýPozerám na ňu, ako sa snaží všetko odpratať zo stola... Najmä popolník- vie, že fajčenie neznášam. Ešte pred pár rokmi, by takéto niečo neurobila...

.....predtým....

Bolo samozrejmosťou, že som bola pri nej. Veď som dcéra, JEJ dcéra. A u normálnych Cigánov sa deti v starobe starajú o svojich rodičov. Veď kto iný by sa mal? Robila na moju školu, starala sa, aby som mala čisté oblečenie...Robila v maštali, aby som nebola hladná... Svätá pravda... Dlho som s ňou súhlasila. Vlastne, ani to nebol súhlas, skôr nejaké skonštatovanie, zmierenie sa. Proste, takto to je, takto to bolo a takto to bude aj u mňa...

Nič iné som si nevedela predstaviť...

Každodenné návštevy mamy bola samozrejmosť. Nič otravné. Spoločné problémy a spoločné témy rozhovorov – kde vziať peniaze, kto má kedy dôchodok, čo variť, čo ktorý Cigán vyviedol, kto s kým žije... Proste- komunitné klepy čerstvo dovezené rannou emhádečkou (alebo žigulákom) v podaní mojej mamy. Vypočula som si, zasmiala sa, alebo si z duše zanadávala...Keď som sa potom každé poobedie zastavila u mamy, bola som v obraze :-)). Častokrát viac, než tí, ktorých sa klepy priamo dotýkali...Mama bola v tomto majstrom. Ráno už o siedmej stála pri sporáku a najneskôr o poldeviatej začínal jej bežný spoločenský život – niekoľkonásobnou rannou kávou v rodinách, ktoré okolo nej žijú... Veď káva je základom pohostinnosti- nikto sa nepýta, či máš alebo nemáš chuť...Jednoducho prídeš, sadneš a už je káva na stole... Normálka....

...potom...

Som s mamou čoraz menej. Už to nie je každé ráno, možno šiesta „ranná“ káva v mojej kuchyni.. Už som v práci. Konečne. Teším sa, ale aj mi chýba to tláchanie s mamou o všetkom a o ničom. Večer som však u nej. Cez deň však aspoň dva telefonáty s dokola rovnakými otázkami. Keď bolo na kredit, super - keď nebolo, vždy sa niekto našiel, kto telefón požičal...

- „O čhavore vareso chaľas?“ (Deti niečo jedli?)

- „ Te so kames te tavel keraťi?“ (A čo chceš večer variť?)

- „Kristínka, te love hi tut? (Kristínka, a peniaze máš? - pre mamu som Kristínkou; „Žaneta“ mi povie len keď je na mňa nahnevaná ;-))

Peňazí málo, ale vidina výplaty je úžasná, a – nielen pre mňa... Už je príjem dvakrát do mesiaca... Stačí, aby moja výplata vydržala do maminho dôchodku...Nič iné nepotrebujem...

...teraz...

Pracujem. Ďaleko od nej, ďaleko od „našich“. A - vlastne ani neviem, koho za „našich“ považujem...Mamu vidím raz – dvakrát do mesiaca. Vždy, keď prídem, je o kúsok menšia a kusisko staršia a chorľavejšia. Pracujem viac, ako kedykoľvek predtým. Snažím sa zabezpečiť mame aspoň o niečo jednoduchší život... Nie vždy sa to dá- treba splatiť jej pôžičky, kúpiť lieky. A niekedy aj niečo do chladničky – to jej vždy urobí najväčšiu radosť... Hoci je sama, varí pre desiatich. Snažím sa jej vysvetliť, že jedlo som kúpila pre ňu. Nie pre ostatných Cigánov. Že pôžičky už nemôže vziať, lebo ich nemá z čoho splácať. (Nakoniec to tak či tak splácam ja.) Že peniaze na lieky sú na LIEKY, nie na mäso....Snažím sa, aby pochopila, že mne záleží na NEJ. Ostatní sa musia starať sami o seba...Veď majú zdravé ruky...

 ....Nechápe ma...A ja nechápem ju... Neviem, či sa zmenila ona, alebo ja...Niečo je iné... To, čo mi predtým pripadalo normálne, je teraz „dzignuté“... Čím viac som mimo TOHO prostredia, tým viac sa pozerám na TEN svet s divným pocitom...  

...akoby sa tam zastavil čas...dokonca išiel pospiatky... a ja to neviem zastaviť.... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Očkovanie delí Slovensko na chránené mestá a nechránený vidiek

Regionálne rozdiely v očkovaní spôsobuje najmä dostupnosť vakcín.

Dnes píše Zuzana Sekeráková Búriková

Pandémia nie je pauzička na osobný rozvoj (komentár)

Naučili ste sa počas pandémie novú zručnosť?


Už ste čítali?