Keď povie: "Čuš, babo", je unavený...

Autor: Janette Maziniová | 2.12.2008 o 21:46 | Karma článku: 17,67 | Prečítané:  6086x

Celý náš pokrok pri jeho autizme bol o hľadaní a náhodách. Buď mal deň, alebo nemal deň. Niekedy bol schopný „fachčiť“ aj dve hodiny bez prestávky, inokedy bol unavený. Vtedy sa ma snažil premeniť harrypotterovskou paličkou na žabu, zastrašiť ma slovami ,čuš, babo´ alebo si ľahol na lavicu so slovami , Vážení přátelé, dobrou noc´. Bol majstrom vo vyhľadávaní podnetov, aby mohol „prepnúť“. Napríklad stačilo, aby mi zazvonil telefón a on ho zdvihol skôr ako ja. Nemusím ani hovoriť, aká bola moja mama prekvapená, keď si miesto mňa vypočula: „Haló, tady major Majsner. Kudláčková, co blbneš.“ s autentickou intonáciou herca Jana Potměšila...

Nevedela som sa dočkať, kedy Timko vo svojej „Chiuaua!“ príde na koniec. Zistila som totiž, že bez problémov prestane spievať, keď na neho prehovorím presne na konci pesničky. Pravda, musela som poznať všetky Timkove obľúbené, ale stálo to za to...a celkom som si rozšírila repertoár :-). Toto poznanie bolo základom pochopenia princípu fungovania jeho „hlavy“. Každá činnosť MUSÍ mať u neho svoj začiatok a koniec. Ak začne spievať, musím počkať na koniec pesničky. Ak začne imitovať hercov, musím do jeho monológu vstúpiť v momente, keď skončí. Nevystihnem tú pravú chvíľu, a - niečo ako časová slučka... Všetko začína opäť...

Častokrát som práve z podobnej „slučky“ bola nesmierne unavená. Presne si pamätám na moment, keď mi spadol kľúčik od skrinky na zem. Timko si túto situáciu spojil so sekvenciou nejakého filmu a cvak- v hlave prepol a ...Dokola rovnaký úkon: Timko vygúli oči, vypustí z ruky kľúčik, nadýchne sa z plných pľúc, čupne si, zatvorí oči, hmatá kľúčik, vezme ho, postaví sa a opäť- vygúli oči, vypustí z ruky kľúčik a tak ďalej. Po neviem koľkom raze som konečne pochopila, že ide o film Titanic a Timkovi behá v hlave časť, keď sa Lenoardo di Caprio snaží otvoriť mreže a pritom mu spadnú kľúče. Snažila som sa spomenúť si, ako ten film pokračoval. Vedela som, že ak hneď na niečo neprídem, bude vyčerpaný aj Timko, aj ja... Počkala som na moment, kedy chytil kľúčik z podlahy, zobrala ho z jeho rúk a povedala, že brána sa otvorila a ideme hore- je to zatopené. Podarilo sa, Timko ma začal vnímať...

Stále chodil so svojou "tajomnou" krabicou.... a mne ju dovolil otvoriť úplnou náhodou. V telke šiel večerníček o Bambuľke a Timko mal rád jeho úvodnú pieseň. Využila som ju na to, aby som pri slovách: „...prišla stuhou previazaná škatuľka...“ vzala krabicu do rúk a otvorila. No, pravdupovediac, čakala som všetko možné, len nie moju spomienku na detstvo... Boli tam také zelené tabuľky s drážkami, na ktoré sa dali pritláčať plastové písmenká. Ako decko som mala žlté písmenká, tieto tu boli biele...
Podvedome som začala písať, teda pritláčať, svoje meno na tabuľku. Timko urobil na ďalšej to isté a povedal: „ Timko píše Janette.“ Ja na to: „ Uhm, Timko je šikovný“. Nejako ma premohla nostalgia a až po pár minútach, som sa pozrela na Timkovu tabuľku. To už však „písal“ slová Timotej, Lívia, Snehulienka a sedem trpaslíkov, Dudroš. Ani neviem, či som bola vtedy veľmi prekvapená... Jedno som však vedela naisto- Timko vie čítať. Jednoduché slová bez problémov, zložitejšie slabikoval. Rád sa so mnou hral práve spôsobom, že sme si vymieňali napísané tabuľky – ja som čítala tie jeho, on moje...

Pritláčanie písmen na tabuľku mu išlo výborne. Klasické písanie ceruzkou však bol ťažký oriešok. Nechcel písať. Vyzeralo to, že sa bojí ceruzky, farbičiek, pera... Vo svetlých chvíľkach ešte tak kriedou na tabuľu, ale toť všetko... Už som bola celkom zmierená s tým, že bude písať tabuľkou, keď ho v jeden deň zaujali prstové farby v mojom kabinete (pôvodne darček dcére na Vianoce). Dva dni si len obzeral krabicu a ja som odolávala nutkaniu otvoriť ju... Peňazí málo a keď človek nevie, či to vlastne nejako Timko využije....No tretí deň sme už však veselo obaja namáčali prsty do farieb a kreslili na baliaci papier (ani neviem, kto mal z toho väčšiu radosť- či ja alebo Timko)... Potom som si vzala farbičku a namočila do prstových farieb. A on to zopakoval. Písali sme ako kedysi naši predkovia, len sme miesto atramentu využili farby. Timkovi sa práve táto hra (aj keď to vlastne ani hra nebola) veľmi páčila. Po počítačoch bola hneď na druhom mieste. Až dovtedy, kým sa prstové farby neminuli. Ukázalo sa, že to bol úžasný zásah „zhora“. Timko po skonštatovaní: „ Nemá farby. Prázdne.“, VZAL do rúk farbičku a začal kresliť, aj keď po objektívnom zhodnotení jeho výtvorov to boli skôr čmáranice...

To sme už však boli vo fáze, keď nulťáci „makovali“ koláčiky, čo v preklade znamená vyplňovali bodkami kruh. Na Timka bol takýto úkon nad jeho možnosti. Býval unavený, sústredenosť ho skôr obchádzala ako „okupovala“ a bodky ho nezaujímali. Až pokiaľ som od únavy neľahla na lavicu ja a nespustila úplne vyčerpaným hlasom monotónne: „ Timko, kresli bodka, bodka, bodka, bodka, bodka....“ Na čo teda ON zareagoval tým, že začal všetky bodky, teda mak na koláčiku, spájať.... a zrazu sme boli o krok vpred pred ostatnými nulťákmi. Oni ešte len „makovali“, a my sme s Timkom už spájali bodky do písmeniek podľa predlohy....

 

... a vraj pevná metodika nepustí.... u môjho Timka žiadne písané pravidlá nefungovali...

 

A ak ste prišli až sem a neviete, KTO je TIMKO, asi ste nečítali článok predtým....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikloš: Matovičova reforma? Ďalší konflikt, výsledok žiadny

Bývalý minister financií tvrdí, že takto sa to nerobí.

Stĺpček Jakuba Fila

Čím dlhšie bude Matovič páchať škody, tým ťažšie ich bude zahojiť

Štát by mal komunikovať zrozumiteľne.


Už ste čítali?