Timko. Autista. Nevie klamať, pretvarovať sa ...a nemá predsudky...

Autor: Janette Maziniová | 27.11.2008 o 8:04 | Karma článku: 20,39 | Prečítané:  12284x

Prvé dni som bola medzi nulťákmi len niekedy- skôr len skontrolovať „mojich“. Či poslúchajú Maťku , svoju učiteľku , či netreba niečo riešiť a urobiť výjazd k „našim“ a podobne.  Timka som registrovala ako pekného, blonďatého chlapčeka s veľkými hnedými očami. Buď behal so zvláštnou krabicou po triede, alebo spieval a bubnoval na lavicu.... Cítila som pri pohľade na neho ľútosť, také čudné zvieranie hrudníka... Vždy som si vtedy povedala - ,Dievča, buď rada, že má Marek „iba“ cukrovku´...

Otvárali sme nultý ročník - pre deti zo sociálne znevýhodneného a málopodnetného prostredia- inými slovami, najmä pre malé, okaté – a často nezbedné Cigánčatá :-))). Timko nezapadal ani do jednej z podmienok – nebol ani Cigán, ani z chudobnej, ani nemotivačnej rodiny. Bol autista. Nultý ročník bolo dočasné riešenie – v škôlke ho už nechceli a špeciálka ešte nechcela... Keď som čítala jeho posudok z pedagogicko-psychologickej poradne, moje reakcie boli rôzne.... Naplniť ročník potrebujeme, ale predsa len.... 

Raz ma Maťka požiadala, či nemôžem vziať Timka k sebe. Že idú na koncert a podľa maminých slov sa takej hudby bojí. No a niekde tu sa začína moja „skoroláska“ k Timkovi.

Sedela som s ním na koberci v kabinete. Spieval, bubnoval – ako vždy. Stále dokola tá istá pesnička. Chiuaua! Nech som sa Timka opýtala na čokoľvek, on nič - žiadny obraz, len zvuk....A ani ten nepatril mne... Po niekoľkých minútach som to vzdala. Sadla som si k počítaču a vytiahla z kabelky CD-čko s fotkami. Párkrát som sa Timka ešte niečo spýtala, nech mám čisté svedomie, že som skúšala, ale zbytočne. Už bolo krátko pred zvonením, a ja som už vyzerala návrat Maťky z okna, keď sa zrazu Timko postavil, sadol za počítač a mechanicky (takmer ako robot) vytiahol CD-čko, ktoré som chvíľku predtým dopozerala, zasunul ho do PC, otvoril prehliadač a... A za svojej Chiuaua pesničky pekne prezeral jednu fotku po druhej... Konečne niečo! Sadla som si k nemu a každú fotku komentovala.... Návrat Maťky s nulťákmi som zaregistrovala, až keď mi nakukla do kabinetu... :-)) 

Na druhý deň som mala dozor na chodbe (práve pre dozor som utorky neznášala...). Ako som si tak (skôr sama pre seba) pokrikovala po teenageroch flákajúcich sa pred skrinkami, zbadala som Timka. Spievajúc sa prechádzal, ruka v ruke s malou „Čiernou“ (blonďatou a modrookou Cigánočkou, ktorú nikto v komunite pod jej vlastným menom Štefánia hádam ani nepozná...). Prišla som k nemu a pozdravila ho. Bol práve tesne pred refrénom a tak som s ním zanôtila: „ ... ó čiuauaááá...“. Timko zrazu stíchol, pozrel na mňa – priamo na mňa- a pýta sa: „ Ide Timko robiť fotku na počítač? So Žanetou?“  

Takmer som onemela. Súvislá veta. On VIE hovoriť?  A pozná MOJE meno?  Sila... V hlave začala búrka mozgu a celé moje JA šepkalo- spoľahni sa na intuíciu- ešte ťa nesklamala.... A keďže som žena činu- aj keď to niektorí považujú za ťažkú impulzívnosť :-)) - vymenila som s kolegyňou suplovanie  (neskôr aj druhé) a strávila som s Timkom takmer celé dopoludnie...

Intuícia nesklamala...Zistila som, že to chlapča má úžasnú pamäť, že pozerá veľa filmov, že sa bojí ceruzky a že ma to všetko objavovanie, čo všetko vie a nevie, strašne baví. Neverili by ste, aká som bola so sebou spokojná (stavila by som sa, že som vtedy narástla minimálne o 1,5 centimetra) - Maťka mohla v kľude učiť, Timko konečne aspoň chvíľku nespieval alebo nebubnoval a JA som sa mohla hrať na vedca.... 

Najväčšie prekvapenie ma však čakalo poobede. Stretla som Timkovu sestru a tak som sa jej rovno spýtala, či aj doma trávi „skoroláska“ čas pri počítači. Po jej odpovedi som však len naprázdno prehltla a pre istotu si ešte raz overila: „Vy nemáte doma počítač??? “ 

Tak teda TOMUTO sa hovorí haluz....Timko pracuje na počítači, ale nikto ho to neučil. Pozná moje meno, ale nikto mu ho nepovedal. Celé odpoludnie sa mi celé TOTO  točilo hlavou – ani pracovať som normálne nemohla...Tesne pre odchodom zo školy som sa zastavila po dcéru  v družine (...zvyčajne som ju zabudla v škole, kde som pracovala...)- Timko tam sedel a bubnoval....A podľa slov vychovávateľky, vraj hneď od obeda... Pripadala som si ako šibnutá... 

Trvalo týždeň, kým so prišla tejto „záhade“ na kĺb. Timko mal, a ešte má, neskutočnú kapacitu pamäte... Dokázal po mne zopakovať niekoľko krokov pri práci s počítačom. Stačilo mu raz vidieť, počuť napríklad majora Majsnera a celý deň ste to počúvali a videli naživo- od intonácie, až po mimiku. Bol pre mňa neskutočnou záhadou. Taký zlatý, milý otáznik. Je pravdou, že letný hit CHiuaua! od vtedy nemusím, ale stálo to za to.

Dnes je Timko piatak a po mojich „vedeckých“ pozorovaniach som sa stala jeho osobnou asistentkou celé tri roky. Aspergerov syndróm som už preštudovala a som šťastná, naozaj šťastná, že keď som sa s Timkom stretla, nič som o autizme nevedela. Kartičky by ma jednoducho zabrzdili... Nabudúce popíšem, ako som našla spôsob odbúrania strachu z ceruzky, ako som prišla na spôsob fungovania jeho pamäte, ako som vyrábala a tvorila špeciálne pomôcky na matiku a ako mi po roku začali posielať autistov z celého kraja.... A tiež o tej zvláštnej krabici, ktorú nosil stále so sebou....

...už aj tak je ten článok príliš dlhý...ale keď ja mám tak rada svoju prácu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikloš: Matovičova reforma? Ďalší konflikt, výsledok žiadny

Bývalý minister financií tvrdí, že takto sa to nerobí.

Stĺpček Jakuba Fila

Čím dlhšie bude Matovič páchať škody, tým ťažšie ich bude zahojiť

Štát by mal komunikovať zrozumiteľne.


Už ste čítali?