Zvedavka a ja
Obzerám si výklad plný hračiek. Hľadám niečo pre syna. Bolo to v čase, keď som sa pri pohľade na dvoj-trojročné dievčatká roztápala (ak poviem, že ako čokoláda, bude to veľmi výstižné :-)). Synova cukrovka ma od ďalšieho dieťaťa odradila. A dcérku som si osvojila až neskôr....
No ale späť k „Zvedavke“... Stála rovno pri mne. Blonďatá a modrooká kreslila prstom na sklo. V tom ma zbadala (asi cítila, že ju pozorujem...) a veľmi nezbedným výrazom na tvári si pre zmenu obzerala ona mňa. Po pár sekundách do mňa ťukla tým miniprstíkom a pýta sa: „ Teta, že vy ste Cigánka?“ Pozriem dolu (teda, pri tej mojej výške až tak dolu nie...) a pozerám do tváričky s úsmevom cez pol tváre. Čupnem si a hovorím: „ Som. A dokonca živá.“ To už však pri nás stála jej mamina – a tiež s úsmevom na tvári sa mi ospravedlňuje: „ Prepáčte, ona je vždy taká zvedavá a strašne prostoreká...“
Cyklista-junior, jeho babka a ja
Prechádzam cez novomestský park. Ešte stále som nemala dcérku. Ale to chlapča na bicykli bolo perfektné. Snažilo sa utiecť svojej babke. Náramná zábava – babka ledva stíhala, krpec nahnutý na jednu stranu bicykluje „o dušu“ a neustále vzadu kontroluje, či ho náhodou babka nedobieha. Po chvíľke to už babku prestáva baviť, zastaví sa zakričí: „ Počkaj, keď budeš takto utekať, ukradnú ťa Cigáni!!!“ Junior sa zasmeje šľape ďalej. Rovno si to mieri na mňa. A ani nepozerá dopredu – len na kolesá, alebo babku vzadu. Zastavím sa a hovorím: „ Mladý muž, veď ma zrazíš...“ Junior zdvihne hlavu a prekvapenie v očiach sa mení na zdesenie. Potom už len krik a snaha otočiť bicykel čo najskôr. Keď mu to nejde, zlezie, nechá bicykel bicyklom a uteká s plačom k babke... Nechápavo pozerám, čo to dieťa robí. Otočím sa a nič. Len ja. No čo, nemusím všetko pochopiť hneď....
Keď však okolo nich prechádzam, zapne mi.... Za sebou totiž počujem: „Vidíš? Čo som ti pred chvíľou hovorila?....Ešteže ma tu máš!“
Prešovský čašník a ja
Vchádzam hladná do reštiky na námestí v Prešove a dúfam, že budú mať šalát (snažila som sa diétovať, veď čo som horšia ako iné?). Hľadám dobrý „flek“, ale nestíham si vybrať. Čašník s ceduľkou v ruke si to mieri rovno ku mne... Ajaj, tak tento výraz poznám... Len sa nenechať vyviesť z miery. Dievča, úsmev na tvár a ideš...
On ma však zastaví a hovorí: „Všetky stoly sú rezervované. Nemáme nič voľné. Musíte si nájsť inú reštauráciu.“ Päť sekúnd ticho. Ja stále úsmev na perách. Čašník opäť spustí svoj prejav, a mňa napadá spásonosná myšlienka zistiť, ako to s tou „rezervovanosťou“ naozaj je... A už spúšťam plynulou francúzštinou: „ Excuse – moi, monsieur, mais je ne comprend pas.“ Chvíľku úžas, ale klobúk dole pred jeho okamžitou reakciou... Takmer sa mi ukloní a pýta sa: „ I am sorry, but I don´t speak French. Can I speak English?“ Ja odpovedám: „ Yes, of course“. A už som sedela a držala v ruke jedálny lístok. Ešte som si nechala jeho lámanou angličtinou poradiť pri výbere šalátu (niežeby tá moja bola lepšia... vo francúzštine som oveľa istejšia...) a potom som sa neho pozrela. S úsmevom na tvári (a zadosťučinením) som pozorovala jeho prekvapený výraz, keď som čistou slovenčinou povedala: „ Tak si prosím ten zeleninový šalát s grilovanou kuracinou a jednu neperlivú minerálku. A ak je možné, tak aj nechladenú. Ďakujem.“ Mimochodom, veľmi dobrý výber reštiky – ten šalát bol vynikajúci...
Zvedavka, cyklista a jeden čašník.....
Tri situácie, všetky iné, a predsa v niečom rovnaké.... Podľa všetkého má „Zvedavka“ skvelých rodičov... Hrdo si môžu povedať, že vychovávajú dieťa k otvorenosti a tolerancii.
Ak by to tak nebolo, neprihovorila by sa mi s takou bezprostrednosťou a úsmevom....
Škoda, že junior také šťastie nemá. A pravdepodobne ani čašník ho nemal a nebudú mať ani jeho deti... Alebo sa mýlim?
