Dostala som pozvanie a na dvadsať minút sa stala Knihou, „živou knihou“. Mojimi Čitateľmi boli tí, ktorí s knihami a medzi knihami trávia väčšinu svojho dňa. A ja som si spomenula na chvíle, keď som sa knihami chcela celučká obložiť :-). Našla som v nich všetko, čo mi vtedy chýbalo...
...to sa však už vraciam takmer tridsať rokov späť. Bola zo mňa čerstvá päťročná prváčka. Veľmi som sa tešila – lebo môj „ťažký život škôlkárky“ ma už nebavil... Mama pracovala v maštali, takže som ju takmer celý deň nevidela a súrodencov som nemala.
V ten septembrový deň som čakala v rade s ostatnými deťmi a tešila sa na uvítanie. Takmer som sa triasla vzrušením, keď som videla darčeky, ktoré na nás čakali. Knihy som si pamätala zo škôlky, ale to boli iba obrázkové. Vtedy som však mala na dosah svoju prvú Knihu s ozajstnými písmenkami! Ale sklamanie nedalo na seba dlho čakať... Mama vtedy nezaplatila celé „vstupné“ za prváka. Slniečko na motúziku si na mňa počkalo niekoľko mesiacov... Roztrhané, a nie v mojej lavici. Vydržala som však len niekoľko dní a – potom som si ho vzala. Nikomu nechýbalo (aspoň dúfam). A na konci prvej triedy som ho mala celé prečítané. A potom opäť a opäť, až som ho vedela naspamäť. Dlho bolo mojou jedinou knihou...
...až potiaľ, kým som si nenašla hneď niekoľko spôsobov, ako sa ku knihám dostať...
Ten prvý bol najľahší... Niekedy v druhej triede PANI učiteľka zistila, že okrem mojej ukecanosti, viem aj spievať. Tak som sa dostala na spevácku súťaž, vyhrala som a dostala knihu s venovaním. Potom to už bola jednoduchá matematika.... Veľa súťaží = veľa výhier = veľa kníh, jednoducho úžasné. A tak som sa hlásila na všetky súťaže, ktoré boli dostupné – spevácke, odborné- všetko jedno. Po čase sa už nikto nepozastavoval nad tým, že ma vidí na prírodovednej súťaži alebo Puškinovom pamätníku... Okrem mojich rodičov... nikdy nečítali, možno preto nechápali, prečo mi nestačia školské učebnice...
A potom som prišla na druhý spôsob, ako sa dostať ku knihám. Po jednej zo súťaží som v knihe nenašla venovanie. Samozrejme, vtedy som to zvalila na „ťažkú diskrimináciu“, som odhodlane oslovila jednu z tiet a tá mi povedala osudnú vetu, ktorá zo mňa urobila to, čo som dnes: „ Nemáš tam venovanie, pretože, ak už takú knihu doma máš, môžeš ju v kníhkupectve vymeniť za inú.“ Asi sa vo mne gény nezapreli :-)), pretože túto knihu som „otočila“ v obchode hneď niekoľkokrát. Vedela som, že klamať nemôžem a tak som na predavačku spustila: „ Viete, vyhrala som v súťaži knihu, ale keď ja som už túto knihu ČÍTALA...“
No a po úsmeve predavačky som mala ďalší príbeh v ruke. A keďže sa striedali tri predavačky.... bolo radosťou čakať na večer s baterkou pod paplónom a knihou v ruke, niekedy aj bez svetla- stačilo mi svetlo z ulice...
Zakrátko ma však predavačky prekukli a súťaží tak veľa už nebolo. Čo to je, mať len jednu knihu za dva týždne !? A tak som sa stala inventárom kníhkupectva. Pripadala som si ako v rozprávke. Samé knihy, príbehy, v ktorých som mohla byť aj ja...vysoká, krásna, biela...
Po čase som objavila knižnicu a v nej MOJU tetu „Knižnú“. Niekedy vtedy som si začala písať zoznam kníh, ktoré som prečítala. Bolo to potrebné do školy- učiteľky museli za totality vykazovať presné čísla týkajúce sa občanov cigánskeho pôvodu- a ja som sa tešila, že jej s hrdosťou môžem ukázať zoznam prečítaných kníh, žiacku knižku, aby mohla spočítať počet jednotiek a dvojok, všetky moje diplomy (teda aspoň tie, ktoré mama nevyhodila :-(), a tak ďalej. Knižnica sa stala mojim druhým domovom a teta Knižná vyplnila to, čo moja mama nevedela. Radila mi, ako inteligentne zvládať urážky spolužiakov, ako sa nenechať ponižovať a ako je potrebné neustále dokazovať, že sa im vyrovnám.
A mne sa to páčilo. Ten pocit, že som lepšia ako biela blondínka, to vedomie, že na konci školského roka budem vyhlásená za jednu za najlepších žiačok... Moja teta Knižná ma v tom podporovala a dávala mi čítať knihy, ktoré by som si nevybrala- encyklopédie o zvieratách, o živote, o svete. Keby ste ma vtedy poznali, asi by ste celkom dobre zabávali... Častokrát som používala správne cudzie slová v kontexte, ale nevedela som, čo presne znamenajú (ešte aj teraz sa mi to niekedy stane ... Však, Dalino..? :-)). Slovná zásoba sa len tak hrnula a s vyjadrovaním som nemala problém.
Keď som končila základnú školu, bola to ohromná úľava, aj obava a strach z nového. Už som nemusela písať zoznam kníh a tak som skončila pri čísle 575.
Na gympli to už bolo všetko iné, nová škola, noví spolužiaci... Inteligentní a úžasní. Nedali mi pocítiť, že som INÁ. Už som nepotrebovala toľko kníh, ale moja teta Knižná ma stále smerovala... Dokonca aj vtedy, keď sa mi narodil syn s ťažkým diabetom a aj vtedy, keď som si adoptovala dcérku...
Tu som svoj príbeh skončila. Nemohla som už ďalej rozprávať... Spomienky na ľudí, ktorí do mňa „videli“ a nenechali ma len tak vegetovať, boli silné. Teta Knižná sa už môže usmievať len zhora, ale ako som mala možnosť vidieť, v Ostrave je veľa kandidátiek vhodných na titul „Teta Knižná“. A väčšina z nich mala slzy v očiach...
......a potom, aby som neplakala... Ešte štastie, že od dojatia...
