...len deväť mesiacov...

Autor: Janette Maziniová | 24.10.2011 o 10:20 | (upravené 24.10.2011 o 11:10) Karma článku: 16,81 | Prečítané:  5287x

Presne som vedela, akú atmosféru chcem vytvoriť. Aké princípy uplatňovať. Veď už mám niečo za sebou. A - iné veci som zvládla, tak prečo nie aj toto... ?

...niekedy koncom minulého roka...

Takmer sa mi nechce veriť. Fakt TO začneme realizovať! To najväčšie, na čom som doteraz pracovala...! V žalúdku sa mi začína tvoriť malý vír, taká zmes vzrušenia, očakávania, a - strachu...Národný projekt pre mládež! Prvý v histórii Slovenska...

Po dvoch rokoch prípravy, vysvetľovania a argumentácií, mám myšlienky preklopiť do praxe. Dohoda s nadriadeným znie- projekt rozbehnem,  po roku niekomu odovzdám a začnem pracovať na niečom novom.

Tesne pred spustením sa ma spýta: „Fakt si si istá, že vieš, do čoho ideš?"

...niekedy začiatkom tohto roka...

Entuziazmus. Viera, že ľudí treba viesť, nie riadiť. Odvaha prekonávať prekážky. Nový tím, oveľa väčší, než som doteraz mala možnosť viesť. Zmes ľudských pováh, z ktorých väčšinu nepoznám. A môj  prechod z pozície rovnocennej do pracovne nadradenej...

Myslela som si, že som na to pripravená. Že presne viem, čo je pri riadení dôležité. A zrazu, prásk!

Zistenie, že rovnaké slovo chápem inak ja a inak 12 ľudí v mojom tíme. Že informácie, ktoré majú vedieť, nevedia. Že moje rozhodnutia ( ktoré mne prídu ako najlepšia cesta zo vzniknutej situácie) im pripadajú ako absurdnosť. Že mám čoraz menšiu chuť vysvetľovať im niečo, čo vôbec nechcú počúvať.

A tak celé noci hľadám riešenia, ako tieto problémy riešiť. Ako lepšie komunikovať. Ako zistiť ich pocity. Ako dosiahnuť, aby som ich mala „celých" pre preklopenie myšlienky do praxe.

...niekedy v apríli...

Tím sa rozrastá o ďalších desať ľudí, pracujúcich mimo Blavy. Komunikujeme mailom, telefonicky, stále riešime vzniknuté problémy, nové potreby.  Hľadám východiská, aby bol vlk sýty aj ovca celá... Prekvapene zisťujem, že čím skoršie do práce prídem, tým neskoršie z nej odchádzam. Keď už po niekoľký krát žiadam nadriadeného o povolenie vstúpiť do budovy cez víkend, povie mi: „Janette, niekde robíš chybu...V takomto tempe nevydržíš. Vezmi si dovolenku".  Poslúchnem  ho a beriem si tri dni  voľna.  Po jeden a pol dni sa vraciam späť - príliš veľa pracovných telefonátov na to, aby som mohla relaxovať. Každý z tímu potrebuje niečo so mnou konzultovať. Snažím sa im vysvetliť, že nech rozhodnú a ja sa za ich rozhodnutie postavím. Nedarí sa. Radšej vraj počkajú, kým sa vrátim. Hnevá ma to - nechcú preberať zodpovednosť za svoju prácu.

V týchto chvíľach si po prvýkrát uvedomujem, že ma teší napĺňať obsah, nie riadiť...No pre riadenie veľkého tímu ľudí na ten obsah takmer vôbec nemám čas..Dokonca nemám čas ani na to, aby  som sa spýtala ľudí, ako sa cítia...

A tak začínam pracovať aj v noci...

...niekedy v júni...

Cítim sa pokojnejšia. Rozhovor s nadriadeným mi urobil jasno v tom, čo chcem. Dokonca som dostala osobného kouča, aby mi pomohol napraviť ten zmätok v hlave. Stačia tri sedenia a ja som pevne rozhodnutá...

...september...

So zvláštnou zmesou šťastia, spokojnosti  a štipkou smútku odovzdávam projekt novému manažérovi. Ide z neho pokoj a istota, ktorá ma napĺňa vedomím, že robím správny krok. Každým slovom a každou informáciou, ktorú odovzdávam novému lídrovi sa cítim ľahšia...

Večer  už nezaspávam s myšlienkami na prácu. V noci sa nebudím s pocitom, že som určite na niečo dôležité zabudla. Ráno sa nezobúdzam rovnako unavená, ako keď som si šla ľahnúť. Robím to, čo ma baví a napĺňa. Opäť sa teším do práce - na moje „staro-nové" oddelenie. Na ľudí, ktorých poznám a viem, že mám nielen ich chrbát a ruky...

Deväťmesačná skúsenosť

Áno, vzala mi veľa času, energie a možností rozdávať  úsmev svojim kolegom. Obrala ma o trávenie voľných chvíľ s deťmi.

No dala mi možnosť poznať samu seba a svoje možnosti. Pochopiť , kde mám hranice a čomu chcem venovať svoju energiu, chuť a čas. Dovolila mi pochopiť plný význam slov ´mať celého človeka, nielen jeho ruky a chrbát´.

Pomohla mi zistiť, že veľká empatia a ľudský prístup riadenie ľudí sťažujú. A že radšej pomáham a vediem, než riadim. Naučila ma pokore k riadeniu ľudí a rešpektu  k tým, ktorí  vedia riadiť...

Vďaka jednému z nich som opäť našla zmysel svojej práce....

A dôvod usmievať  sa...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?