….vŕŕŕ....

Autor: Janette Maziniová | 28.3.2011 o 21:55 | Karma článku: 22,05 | Prečítané:  13087x

Vraj, čo na to hovorím. Na správy, články, reportáže, rozhovory, reakcie, v ktorých už týždeň odznieva stále to isté. V mnohých v podstate útočia aj na mňa. Po dlhom čase sa mi opäť chce vyceriť zuby. A zavrčať...

Boli časy, keď som nenávidela Gadžov. Nikto v mojom okolí o nich vo všeobecnosti nehovoril v dobrom. Jasné, že niektorí sa medzi tých „zlých Gadžov" nerátali. Tí, ktorých sme osobne poznali. No napriek tomu, aj pred nimi sme simuseli dávať pozor. Nepáčilo sa im, keď sme nadávali na všetkých Gadžov. Vraj tam patria aj oni a tak vlastne nadávame aj im.

Pre pokoj v ich duši, sme teda na Gadžov nadávali len vtedy, keď na okolí nebol žiaden z nich....Dokonca aj ja. Veď som už mala aj konkrétny dôvod...

 Guláš ...

Vždy keď prechádzam Levočou, spomeniem si na horúci, voňavý guláš, čo predávali počas púte v jednom zo stánkov a rehot chlapíka, keď mi čerstvo naloženú misku vyrazil z rúk so slovami: „Tu žiadnych cigánskych pankhartov nekŕmime!" Mamka mi vtedy vynadala, že žiadny Gadžo mi nestojí za to, aby som plakala, babka nasadila veľavravný výraz tváre a dedko poznamenal, že taký je už ten náš cigánsky život.... Chlapík možno ešte v ten deň na Cigánča s gulášom zabudol, no ja som svoje popálené brucho a ruky cítila ešte dva týždne.

V ten jeden letný deň som si uvedomila, akí sú tí naši múdri a vlastne vo všetkom majú pravdu. A tak som si na Gadžov začala dávať fakt dobrý pozor. Ba čo viac, začala som ich nenávidieť...Prejavovalo sa tým, že som na každého neznámeho s bielou pleťou zazerala, vyhýbala sa mu veľkým oblúkom, alebo cerila zuby. Odpozorovala som to od zúrivých psov- pred nimi predsa všeti majú rešpekt.

Ľuďom z komunity sa moje nové správanie pozdávalo, len dedko s mamkou krútili hlavou pri každom mojom zavrčaní na „bledú tvár".

Učiteľka...

Gadžovka. Asi najbelšia, akú som dovtedy poznala. Najskôr sa môjmu cereniu zubov z chuti smiala,čo mňa teda dosť nahnevalo, no potom ma odzbrojila slovami: „Vieš, že máš tie najkrajšie oči a vlásky, aké som videla?" A hneď na to mi zapísala ďalšiu jednotku do žiackej.

Asi v tejto chvíli som začala prehodnocovať svoju „nenávisť". Len tak- pomaličky a potichučky. Najskôr len voči učiteľke, neskôr voči predavačke v bufete, ktorá na mňa sprisahanecky žmurkala a podala mi vždy ten najväčší rožok. Onedlho som zistila, že moja niekoľkými mesiacmi pestovaná nenávisť voči Gadžom značne pokrivkáva...

Paťko, Rolo, Dávid, a mnoho ďalších...

Chlapci z Luníka IX. Z TOHO Luníka.... Vždy, keď sa s nimi stretnem, zahltia ma množstvom otázok. Radi sa pýtajú. A práve teraz si uvedomujem, že im rada odpovedám...

„Teta Janette, prečo chcete, aby sme mali dobré známky? Vám za to niekto dá peniaze? A načo sa budeme učiť, keď nám aj tak nikto nedá robotu ?!? Myslíte si, že sa niekedy odtiaľto odsťahujeme? Prečo by sme mali byť k bielym dobrí, keď oni nás neznášajú? Prečo práve ja musím bývať na Luníku?"

Viem, že to majú ťažké a právom mi dávajú tieto otázky... Počúvajú to stále dookola. Tisícky ľudí - rovnaké problémy, rovnaké potreby, rovnaký smútok. Žijú svoj život. My vieme, ako by mali žiť, no oni nemajú šancu, aby pochopili, čo od nich vlastne chceme. Vidíme komunitu, Luník. A prestávame vidieť mená a tváre. Spoliehame sa na názory iných a nesnažíme sa vytvoriť si vlastný....

Keď sa tak nad tým zamýšľam, akosi mi príde nefér tlačiť tým chalanom kareláby do hlavy. Mám im povedať, že vonku na nich čaká otvorená spoločnosť, ktorá fandí šikovným z Luníka? Že stačí, aby mali radi Gadžov a Gadžovia budú mať radi ich? Že všetko je naozaj v ich rukách? Stačí len chcieť??

Klamala by som ich. A klamala by som aj seba. A tak som po chvíľke povedala to, čo som niekoľkokrát počula z úst MOJEJ učiteľky....

„Vieš, tie známky ma presvedčia o tom, že som sem neprišla zbytočne. Všetci, aj Gadžovia, aj Cigáni, Ti môžu zobrať predstavy, chuť bojovať, aj snahu prežiť. No ani jeden z nich Ti nevezme to, čo máš v hlave.. A ak chceš naozaj niečo ostatným dokázať, ukáž im, že sa mýlia.... Že na Luníku je minimálne jeden chlapec, ktorý je slušný, múdry a šikovný..."

Ja som hovovorila a oni boli ticho. Nikto nič nepovedal. Po pár minútach vzal Rolo gitaru, zaspieval pieseň a nakoniec povedal: „Teta Janettka, táto bola pre Vás."

V tej chvíli sa mi chcelo plakať... Aj takíto chlapci žijú na Luníku. Nie je ich veľa, nie sú ich stovky, ale sú... Schopní, šikovní, mnohí z nich študujú....Nepíšem o tisíckach ľudí na TOM sídlisku.. Píšem o Rolovi, Paťovi, Dávidovi, Jankovi, Mirovi a desiatke ďalších, ktorým viem priradiť tvár a meno.

Zatiaľ zuby ceria málokedy....Zatiaľ....

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.

PLUS

Na trhu platí: Zmanipuluj, čo môžeš a urvi, čo sa dá

Marketing je vojna vedená mierovými prostriedkami.

KULTÚRA

Vybrali sa na nebezpečnú púť za úžasným jedlom

Niekoľko rokov vchádzali do arabských kuchýň, kde sa dozviete aj to, čo nechcete.


Už ste čítali?