Tri týždne pred dňom D...
„A vy kam idete?", pýta sa ma chlapík vo výťahu.
„Na druhé", odpovedám.
„ A kľúče máte?"
Zaštrngotám mu nimi pred očami a nechávam ho prekvapeného vo výťahu samého...
O niečo neskôr premýšľam, či som predsa len nemala reagovať o niečo „štipľavejšie"... Nakoniec ma upokojuje priateľ objatím a slovami: „Neboj, veď keď nás spoznajú, bude dobre."
Dva týždne pred dňom D...
Vychádzame s mamkou, bratom, otčimom a malou Rebeccou z bytu patrične zmorení - kuchyňa vymaľovaná, stierka nahodená, staré záclony zvesené. Už len vyhodiť všetky rárohy a zaviezť našich domov...Na odchod sme si však vybrali tú najnevhodnejšiu chvíľu - vo vchode sa koná domová porada. Takmer dvadsať ľudí...
„Preboha, a toto čo má znamenať?", zvolá pani v momente, keď nás vidí vychádzať zo schodiska priamo do vestibulu. No, podľa niekoľkých naozaj zhnusených výrazov tvárí naokolo usudzujem, že pohľad na zástup 4 a pol Cigána s kartónmi a tesco-taškami v rukách pre tento „slušný" panelák asi nie je veľmi lákavý. A hoci som sa cítim neskutočne ponížená, ťahám mamu von v obave, aby si nezmyslela očistiť česť jej tvrdo pracujúcej dcéry. Dámu, ktorá nás evidentne považuje za bezdomovcov, stíham ešte upokojiť slovami: „Pani, ale ja tu bývam!"
Pri jej rozšírených zreniciach si však nie som celkom istá, či práve tieto slová chcela počuť. No to som už nemala čas rozoberať, pretože sa ozvala ďalšia ženská: „A dvere sú tam!"
Týždeň pred dňom D...
Už niekoľko dní premýšľam, či sa ešte vôbec teším na nový byt... Som smutná, nešťastná a nahnevaná na svoju naivitu. Takmer som už začala veriť, že ľudia predsa musia vidieť, že som „normálna". V celej tejto situácii si uvedomujem, že život v meste plnom cudzincov mi úplne vzal moju schopnosť odrážať a prehliadať útoky ľudí, ktorí mi môžu slovami ublížiť... Akosi prirýchlo som si za posledné dva roky zvykla na príjemné pohľady ľudí, ústretovosť predavačiek a akceptáciu inakosti. O to viac ma opätovný negatívny zážitok zabolel. Cítim zlosť, bezmocnosť z toho, že po prekonaní bariér o mojej serióznosti pri kúpe bytu, musím odolávať ďalším - tým ťažším...Presvedčiť susedov, že nie som neprispôsobivá a naozaj mám právo kúpiť si byt v ich paneláku ako ktokoľvek iný.
Hm, už dávno som necítila takú frustráciu ako v týchto chvíľach...
Deň D...
Sťahujeme sa. Už po niekoľký krát vynášame nábytok hore - dolu výťahom. Deti sú poučené o „našej situácii" a ja som vyzbrojená energiou a chuťou reagovať na kameň chlebom....Každého, koho stretávam, zdravím so širokým úsmevom. Nie všetci síce môj úsmev opätujú, ale predsa len s niektorými nejaké to slovo prehodím...
Dva týždne po...
Po pár dňoch zisťujem, že najlepší priestor na dotiahnutie svojej misie je výťah - ľudia mi odtiaľ nemôžu ujsť a ja s nimi môžem viesť v lepšom prípade dialóg, v horšom monológ. Onedlho spokojne konštatujem, že susedia ma čoraz častejšie zdravia s úsmevom a nejakou tou iskrou v očiach, prajú mi príjemné bývanie a dokonca sa ponúkajú pomôcť vyniesť našu novú posteľ... Nechce sa mi tej zmene veriť...Zdá sa mi to celkom ľahké...(aj keď ma zožiera pocit, že ak by priateľ nebol čistokrvný Gadžo, tak by to tak ľahko nešlo...).
Minulý pondelok
Už pár minút sedím v obľúbenom kresle a nasávam priestor, ktorý je mojím novým domovom.... Držím v ruke svoje kľúče a po prvý krát mi železo vonia.... V tej zvláštnej atmosfére si zrazu spomeniem na slová, ktoré mi povedala priateľka v ťažkej chvíli: „Janette, raz sa Ti všetko dobré vráti...".
Napĺňa ma pocit, že začína mať pravdu...
