.... Klasické ranné stretnutie v zborovni a zahlásenie riaditeľky, že dnes pôjdem suplovať k prvákom. Celkom som sa tešila. Týchto som ešte nepoznala...
Vchádzam a bežný krik zo všetkých kútoch triedy ma ovalí... Nič, čo by som nepoznala. Chvíľku postojím pred katedrou a čuduj sa svete, postupne si tí krpci sadajú do lavíc. V očiach záujem a aj kus prekvapenia...
Vysvetľujem im, že ICH pani učiteľka je chorá a nasledujúce dva dni strávia so mnou. Zvládla som s nimi prvú hodinu (až prekvapivo boli pozorní a sústredení ) a začala s matematikou, ktorú nachystala ICH pani učiteľka. Po prestávke som sa vracala naspäť do triedy. Čakala som nejaký ten krik, ale na moje veľké prekvapenie boli decká „zhrčené“ okolo jednej lavice a čosi ohromne vážne rozoberali. Keď ma zbadali, tak stíchli a takmer odpochodovali do lavíc.
Začala som teda ďalšiu hodinu, ale vo vzduchu niečo "viselo"... NO a potom to prišlo....
Začala Nikolka s otázkou: „ Pani učiteľka, a vy sa prečo neumývate? Vám nevadí, že ste z toho neumývania ohnedla??“
Asi nemusím vysvetľovať, aké bolo moje prekvapenie veľké. Nadýchla som sa, usmiala a spýtala sa: „ Nikolka, prečo si myslíš, že sa neumývam?“
Jej odpoveď: „ Lebo ste hnedá. Moja mama povedala, že keď sa nebudem umývať, budem taká špinavá, ako Cigáni.“
Ani som nemala čas odpovedať, pretože zozadu sa ozval Samko: „ Pani učiteľka, že ste aj vy Cigánka?“
Po tomto sa spustila lavína otázok a šum. Nechala som slovenčinu slovenčinou a požiadala som deti, aby si sadli. Vysvetlila som im, že áno, som Cigánka, ale nie preto, že by sa neumývala, ale preto, lebo som sa s takou pleťou narodila. A že máme svoju kultúru, jazyk, že sme niečo ako „Indiáni v Amerike“ a podobné, doplňujúce, informácie.
Nikolka, fakt skvelé dieťa, mi však vôbec nechcela uveriť. Mala pocit, že tá farba z pokožky sa dá umyť... Napadlo ma, prečo to neskúsiť? Vyzvala som Nikolku, aby išla so mnou k umývadlu v triede. Všetky ostatné deti pozorne sledovali, čo ideme robiť. Nikolke som pri umývadle vysvetlila, že mi môže skúsiť zmyť „tú farbu“ z pokožky. A Nikolka sa naozaj snažila. Pod tečúcou vodou (len studenou...) strávili obe moje ruky už asi 10 minút, keď Nikolku napadlo vziať si mydlo. Keď jej nešlo umytie mojich rúk podľa jej predstáv (a vyzerala rozkošne – zapálená, zanietená, s rozstrapatenou ofinou J), vyhlásila osudnú vetu: „ Moja mama na škvrny nalieva Savo!“ Verte mi, v tom momente som bola naozaj šťastná, že vo výbave triedy Savo absentovalo...
Tesne pred zvonením to Nikolka vzdala a VŠETKY deti mi pomáhali ruky poutierať a aj zohrievať. Ďalšiu hodinu som s nimi strávila na koberci, v kruhu, vysvetľovaním, že ľudia majú viac alebo menej pigmentu a preto sú niektorí blonďaví, niektorí tmavovlasí, a tak ďalej. Bolo úžasné sledovať ich tváričky... Domov som prišla síce s mierne spuchnutými rukami, ale stálo to za to...
.... dokonca aj vtedy, keď prišla Nikolkina mama o dva dni do školy s ponosou, že „nejaká Cigánka si dovolila naštrbiť jej rodičovskú autoritu“. (Nikolka totiž prišla domov s otázkou prečo ju mam klame, keďže sama sa mohla presvedčiť, že Cigáni sa umývajú, ale „tá farba“ sa jednoducho umyť nedá....)
Som rada, že mi Janka pripomenula túto historku. Ešte aj keď ju teraz píšem, mám úsmev na perách...